Galéria Dmitrija Markova – nedetské detstvo

Deti z detských domovov a psychoneurologických internátov nie sú pre Dmitrija Markova, mladého fotografa, novinára a dobrovoľníka v pskovskej regionálnej verejnoprospešnej organizácii Rostok, len hrdinami príbehov. Pomoc deťom a dospievajúcim sa stala jeho životnou náplňou.

Foto: Dmitrij MARKOV.

Skupina seniorov na detskom ihrisku v materskej škole.

Kirovská oblasť, mesto Sovetsk, 2007.

Centrum dokumentárnej fotografie „FOTODOC“, zriadené pri Múzeu a komunitnom centre A. Shadows, nedávno zorganizovalo workshop s názvom. d. V Sacharovovom sirotinci v Bratislave sa konala výstava jeho diel s názvom Bator v Slovenskom slangu sirotinec , venovaná tým, ktorých detstvo je zbavené rodičovskej pozornosti a lásky. Pred rokom na Red October zaujal mnohých divákov jeho multimediálny projekt na rovnakú tému. Požiadali sme Dmitrija, aby odpovedal na niekoľko otázok.

– Dima, čo je pre teba fotografia?

– Myslím si, že fotografia je jedným z najlepších nástrojov, ktoré máme k dispozícii na to, aby sme spoločnosť upozornili na sociálne problémy. Pre mňa osobne je to druh terapie. Nemôžem povedať, že moje fotografie sú veľmi dokumentárne a pravdivé. Robím dobré filmy, ale nie zlé alebo také, ktoré sa mi nepáčia. Nakoniec, moje obrázky sú mojou predstavou o živote a možno som si ho trochu zidealizoval.

– Povedali ste, že ste natáčali svoje detstvo. A prečo práve v detských domovoch a psychoneurologických internátoch??

– Spočiatku som ho natáčal ako sociálny fenomén. Ale v detskom domove nie je toľko príbehov, ako by sa mohlo zdať. A tie sa skôr či neskôr skončia. Mám na mysli tie, ktoré dávajú jasne najavo, že patria do detského domova napríklad keď deti stoja v rade na jedlo v jedálni . A v istom momente som si uvedomil, že som už všetko natočil a točím sa v kruhu. Inštitúcie sú rôzne, ale všade rovnaké: rovnaké chodby, rovnaké postele… Je to už neznesiteľné. Začal som si všímať, že sú tu podobné deti, niektoré typické tváre z detských domovov. A uvedomil som si, že musím ukázať niečo iné.

Veľmi na mňa zapôsobili samotné deti a niektoré ich stavy, v podstate len detstvo. Zapôsobila na mňa naša schopnosť nezúfať si a nepodliehať depresii, naša schopnosť nezatrpknúť a zachovať si ľudskosť za každých okolností.

Chápeme, že detský domov nie je to pravé miesto. Žijú tam deti. Je ich realitou, ktorú svojím spôsobom prijímajú a tešia sa z nej. To ma dostalo. Niečo vo mne v tých chvíľach rezonovalo a ja som to zaznamenal.

– Spoločenská zodpovednosť fotografa – ako ju vnímate vy??

– Myslím si, že je to ochota robiť veci, ktoré neprinášajú peniaze ani žiadne materiálne výhody, ale sú potrebné jednoducho preto, že sme všetci ľudia. Pre mňa je to veľmi abstraktný pojem. Netrúfam si povedať, že som sociálne zodpovedný. Potom by sa dalo povedať, že som príliš sociálne zodpovedný. Prirodzene, nikoho by sme nemali nabádať, aby robil to, čo som robil ja. Jednoducho sa mi to páči. Ocitol som sa v ňom.

– Myslíte si, že ak je fotograf svedkom situácie, napríklad keď niekto pácha násilie na inej osobe, má právo filmovať, alebo by mal zastaviť a pomôcť??

– Myslím, že všetko závisí len od morálnych kvalít osoby, ktorá drží fotoaparát. Nemyslím si, že by ma v takýchto situáciách napadlo vytiahnuť fotoaparát. Zvyčajne sa to snažím nejako zastaviť. Aj keď nepopieram, že tento moment by mal byť zaznamenaný a niekomu ukázaný. Pri svojej práci s deťmi som často videl scény, keď sa deti navzájom bili, ponižovali. No, raz som sa do toho zapojila, druhýkrát, tretíkrát som násilníkov zastavila, a keď som tam nebola, dieťa dostalo ešte viac..

– Preto je lepšie sa v sirotinci nikoho nezastávať?

– Je potrebné zasiahnuť. A ja to vždy robím – len aby som zastavil akt agresie. Samozrejme, potom sa s tým musíme vyrovnať. Možno to dieťa kradlo každý deň šesť mesiacov, nakoniec ho chytili a teraz sa mu chcú pomstiť. Je však potrebné zastaviť samotné procesy zneužívania. To však nezaručuje, že úplne zmiznú. Je to fenomén, ktorý sa nedá odstrániť našimi ušľachtilými pohnútkami. A možno, ak sa to odfotí a zdieľa s publikom, niekto hore zmení názor a postoj.

Nie som pripravený povedať, ktorý názor je tu dôležitejší a správnejší. Prvé, čo ma zarazilo, keď som prišla do PNI psycho-neurologický internát , bolo, že dieťa, ktoré vie čítať, je v spoločnosti detí s rôznymi postihnutiami, ktoré nedokážu robiť základné veci. Dieťa umiestnené do detského domova z bežného detského domova pre zlé správanie. Uvedomuješ si, že za pár rokov strávených tam sa priblíži k niekomu, kto sa len hojdá zo strany na stranu. To ma naozaj otriaslo a išiel som tie deti odtiaľ dostať. Teraz sú tieto deti viac-menej usadené, ale celková situácia sa nezmenila. A nestačí mať len jedného fotografa. Povedzme, že si ju zloží. A čo potom urobí s fotkami?? Všetko sa dá interpretovať po svojom, nesprávne. A ľudia toho videli toľko, že sú imúnni. Je dôležité pochopiť, čo s nahrávkou robiť, ako ju odovzdať ľuďom, komu ju ukázať a čo povedať.

– Existujú nejaké zvláštnosti fotografovania v detských domovoch a psycho-neurologických internátoch?

– Deti v detských domovoch sú zanedbávané. Preto často vnímajú každého, kto príde do sirotinca, ako zdroj osobnej, cieľavedomej pozornosti. To je rozdiel medzi natáčaním v detskom domove a v materskej škole. Doma sú deti, majú rodičov a fotografa vnímajú ako fotografa. V detskom domove chcú vidieť fotografa ako priateľa. A musíte vziať do úvahy, že ide o deti, ktoré už raz boli opustené, ktoré „splynuli“ s inštitúciami. Akýkoľvek kontakt s nimi teda ukladá osobe, ktorá ho uskutočňuje, určitú zodpovednosť. Musíte byť zodpovední, musíte dodržať slovo. Ak sľúbite, že dieťaťu dáte fotografiu, musíte ju priniesť. V zásade sa na jeho pohľade na svet nič nezmení, ak vás ešte raz podvedie, ale aj tak sa musíte snažiť, aby ste to nerobili.

Je tiež dôležité si uvedomiť, že pre nás je to inštitúcia, ale pre nich je to jediné miesto, kde môžu žiť. Musíte teda konať veľmi jemne, aby ste neublížili alebo neurazili. Predstavte si, že niekto príde k vám domov a odfotí vás, keď jete alebo si umývate zuby. Nemyslím si, že sa vám to bude páčiť. Je to pre nich rovnaká situácia, takže musíte byť veľmi taktní.

– Čo je hlavným problémom pri natáčaní v detských domovoch a psycho-neurologických internátoch??

– Prvý obrázok sa mi fotí ťažko. Vytiahnite fotoaparát a začnite fotografovať. V skutočnosti je to problém. Musíte kontrolovať svoje správanie, premýšľať o tom, čo týmto deťom hovoríte. Musíte s nimi udržiavať nejaký verný kontakt a stále fotografovať. Nie je to ľahké.

– Čo je to správny kontakt a ako ho nájdete??

– Najprv musíte deťom venovať pozornosť, nielen prísť urobiť kartu. Neodporúča sa však venovať im príliš veľa pozornosti pokiaľ tam nebudete pracovať alebo ich pravidelne navštevovať , pretože deti si to môžu vysvetliť po svojom. Napríklad ste nadviazali priateľstvo a teraz tam budete chodiť stále a deti si môžu myslieť, že ich odveziete. Udržiavať kontakt s deťmi a zároveň byť v určitej vzdialenosti je ťažké.

– Nemyslíte si, že fotografovanie detí z detského domova by mohlo narušiť utajenie adopcie??

– Nestrieľam malé deti. Väčšinu záberov som urobil, keď som začínal a fotografoval som všetko pre všetkých.

Nemyslím si, že by ste mali fotiť v detských domovoch len kvôli foteniu. A nevystavujte karty na verejnosť.

– Dima, máte fotografie fajčiacich detí. Nebolo by lepšie vziať im cigarety namiesto toho, aby ich zastrelili??

– Nemôžem povedať, že by som v tom čase o týchto veciach premýšľal. Súhlasím, že fajčenie treba nejako obmedziť. Aj keď u týchto detí je toľko problémov, že otázka fajčenia sa mi nezdá taká hrozná.

Nemyslím si, že by sme mali prevziať úlohu správcu na jednorazovej ceste. Je lepšie s nimi len hovoriť. Fajčí a fajčí

Nebudem tvrdiť, že všetko, čo som vtedy urobil, bolo správne. Ale deti tam robili aj veľa vecí, ktoré som nenatočil, ale vedľa ktorých fajčenie bledne.

– Čo je cieľom vašej výstavy?? Zapojte sponzorov?

– Nielen sponzori. Myslím si, že je potrebné na tento problém upozorniť v zásade. Deti by nemali byť umiestnené v malých „koncentračných táboroch“, ale v rodinách. Napríklad v Číne neexistujú detské domovy pre normálne deti – len zariadenia pre deti s rôznymi postihnutiami. Všetci ostatní žijú v rodinách.

A chceli by sme získať viac ľudí, ktorí by prišli pracovať s deťmi. Je zrejmé, že sú len dvaja zo sto. A to znamená, že všetko nie je také beznádejné… Je nás málo, ale sme organizovaní na úrovni vnútorného presvedčenia, viery v zdroje jednotlivcov a občianskej spoločnosti ako celku.

Prvý deň života v detskej dedinke vo Fedkove. Vodovod ešte nie je pripojený a deti si umývajú ruky vodou zo studne.

Obec Fedkovo, Pskovská oblasť, Slovensko, jún 2009.

Chlapec z veľkej rodiny, ktorý ráno navštevuje internátnu školu.

Pskovská oblasť, Pečory, 2008.

Žeňa, jedno z detí žijúcich v detskej dedinke Fedkovo, charitatívny projekt „Rostok“ „Hojdacia skala“ , sa hojdá v hojdacej sieti.

Pskovská oblasť, obec Fedkovo, september 2009.

Sergej suší oblečenie na dvore detskej dedinky Fedkovo.

Obec Fedkovo, Pskovská oblasť, jún 2009.

Mišo, absolvent internátnej školy pre mentálne postihnuté deti, polieva vodou Gregora, chlapca z logopedického zariadenia, ktorý prišiel na víkend do Fedkova.

Obec Fedkovo, Pskovská oblasť, november 2010.

Staršie deti Saša a Miša sa „hrajú“ s Váňou, najmladším žiakom.

Obec Belskoe Ustje v Pskovskej oblasti, august 2007.