Kirill Ovčinnikov: život je nepretržitý sled okamihov

Kirill Ovčinnikov-Slovenská umelec, dizajnér, novinár, profesionálny fotograf. Narodil sa, žije a pracuje v Bratislave. Vzory zmlúv ku stiahnutiu. Člen Medzinárodnej asociácie grafických umelcov od roku 1990. Spolupracuje s poprednými Slovenskámi a zahraničnými časopismi: „Slovenská reportér“, „Snob“, „Vokrug Svet“, „architektonický prehľad“, „Elle“, „Elle Decor“, „Esquire“, „Harper‘ s Bazaar“, “ L ‚Officiel“, „Newsweek“, “ N. G. Cestovateľ, Vogue, Wallpaper atď. Spoločnosť s reklamnými agentúrami a spoločnosťou.

Výstavy: Múzeum multimediálneho umenia „Krymsk. Svedok. Priamy rozhovor “ Bratislava, 2013 . Výstava umeleckých fotografií San Diego, USA, 2009 . „Móda a štýl vo fotografii“ Bratislava, 2005, 2009 . „Deň mttvych v Mexiku“. Múzeum architektúry Hasselblad. Ščuseva Bratislava, 2008 . Najlepšie Zo Slovenska Bratislava, 2008-2014 . Výstavná sieň Manež Bratislava, 1990-1995 .

Ocenenie: International Photography Awards 2013 . Ocenenia Black & White Spider 2012 . Ocenenia Hasselblad Masters 2008, 2010 . Národná asociácia novinárskych fotografií 2013 . Výstava umelecká fotografia 2009 atď.

Jeho diel sa nachádzajú v múzeách a súkromných zbierkach.

Kirill Ovčinnikov. Foto: Lee

Liya Khafizova

ZACHIATOK

– Od detstva som veľká kreslil, chodil som na umeleckú školu, zaujímal som sa o histórii. Po ôsmej skúšať nastupil do školy v roku 1905, ktorá zlyhala. Chodil som na umeleckú a divadelnú školu, rok som tam študoval-nepáčilo sa mi to. Rok som nechodil do školy. Absolvovanie večernej školy pre prax mládež za tri mesiace a získal maturitné vysvedčenie. Pracoval ako frézar v oceliarni. Informácie o stránke. Nedostal som sa tam, vstúpil som do armád.

Na vojne som sa zoznámil s maliarom z dekoratívnej firmy. Vyzdobili sa nimi športové a montážne haly. Spomenul som si, ze som tiež umelec, a tak som s nimi zacal maľovať. Po vojne som s istotou vedel, že by som mal pokračovať vo svojej umeleckej práci. Pracoval som s olejomaľbou. odniesol svoje diel do Manege, konala sa tam každoročná celozväzová výstavba maliarov a bola k nej pripojená prijímacia komisia, ako by sme dnes povedali. Okamžite ma prijali do Únie grafikov. Potom som si veril a pokračoval v písaní. zapísaný na Fakulte umenia, pokračoval v praxi a štúdiu na večernom oddelení.

Absolvovala som inštitút a pracovala som v škole, bolo pre mladých odborníkov nevyhnutné. Rok pracoval ako učiteľ kreslenia a maľovania. Mal som 21 rokov, prisli za mnozstvo velke čelá, musel som ich spacifikovat a pouzil som pravitko, aby som ich zbil. Spracované. Maľované. Potom vsak prisla perestrojka a vsetko sa radikalne zmenilo. Môj živý plán-vstupiť do Zväzu výrobných umeleckých diel, cvičiť na zábave, zdobiť kluby, plavárne a kultúrne centrum-sa rozplynul.

PERESTROIK

– Prisli 90. roku. Som do Izmailova, snažil som sa predavať svoje dielo cudzincom na vernisáži, zúčastnil som sa na výstavách. V roku 1996 som sa rozhodol, že majovanie skončilo. Mám rodinu, dve deti. Musel som ich podporovať. Všetko som vzdal a prešiel som na reklamu. Obchodoval som v Lužníkoch, chodil som do tureckej po tovare. Spočiatku to bolo všetko zaujímavé, vzrušujuce: Turecko, vrecia, raketoplány. Bol som v celom Turecku. Cestoval som a písal si denníky. Jeden z nich bol uverený v časopise medveďa. Pomyslel som si: „to je super! To je to, čo budem robiť v budúcnosti. Veľká som spoločnosť s „Medveďom“ a dokonca som robil fotografické produkty.

Zároveňpísal poznámy pre inéčasopisy. K časopisu Mir & Dom ma priviedol značky architekt. Písal som texty o interiéroch. Prihlásiť sa. Chcel som urobit niečo zaujímavé, a COO zaujímavé sa dá napísať o interiéri?? Vymyslel som nieko fantastických príbehov, dokonca som získal cenu za esej o dizajnérskom štúdiu. Potom som sa rozhodol pre umelecký smer a zacal som navrhovat casopisy. Kombinované povinnosti umeleckého riadenia a editora fotografie. Trvalo tri roky, kým som sa naučilako robiťčasopis, a spoznal som rôznych fotografov. Nikdy som ani nepomyslel na to, že by som sám natáčal filmy. Pôsobil ako rezisér a producent na scéne.

OSTRO NEOSTRO

– Jedného dňa som sa pozrel na fotografiu a pomyslel som si: „Fotografia je ako maľovanie, len je rychlejšia. Tak som povedal šéfredaktorovi: „Fotografom platím za ich prácu veľkou veľkou. Kupte mi fotoaparát, budem fotiť sám!“.

Šéfredaktor si neuvedomil, je možné takto prísťo svojho umeleckého riaditela. Povedal: „Skvelé!“- a kúpeľ mi fotoaparát. S kamerou som stráž šesťť mesiacov, prečítal som niekoľko kníh. Okamžite som Dostál zkazku nafotiť nieko domov, nieko novostavieb. Pridať do košíka. Tak som zaočal natáčať. Salón interiér bol prvý Slovenská časopis o interiérom dizajne a dostat sa do toho bolo veľké prestížne. Bol som poverený fotografovaním kvetinovej výbavy. Fotografoval som s otvorenou klonou, čo bola v tom prípade novinka vo fotografovaní interiéru. Vysvetlenie bolo jednotné: nepáčila sa mi umelieť blesk. Mal som detsky filmovy set s Fresnelovým objektom, ktory mi daroval Dima Livshits, a snazil som sa najskor vyuzivat prirodzene svetlo. Vzdy som miloval prirodzene svetlo a chapal, ako funguje. Časopis mi povedal: „Kirille, ty vieš strieľa ostro, strieľa nám takto znova…“.

O časopise Interior + Design sa píse zaujímavý príbeh. Fotograf, ktorý mal fotografovať architektúru a hviezdy talianskeho dizajnu Giulia Cappelliniho, ktorý prisluhoval do Moskvy na niekoľko dní, buď odmietol, alebo ochorel. Požiadali ma o to nejako som sa tam ocitol-myslim, ze som priniesol svoj prvy záber . Isiel som. Musel som ju natočiť v interiéri salón. Veľké bývanie, nieko ľudíí, myslímí, že tam bol bufet. Pomyslel som si: „Kde by som ho mohol natočiť??“. Za oknami: zima, sneh. Vzal som ho von a nafotil som ho v bunde a topánkach na snehu na pohľadí jeho červené-bielej reklamy. Bolo to zaujimavé a v tom čas dosť avantgardné. Bratislava to pačilo, publikovali to.

Keďže ma Cappellini požiadal, aby som mu fotografie priniesol, na druhý deň som za ním bezal s čerstvom vytlačenými negatívmi. Talian, ktorého fotografovalo milión fotografií, sa na obzore a povedal: „kupim od vás tieto obrazky za to, co stoji?“. – „Sto dolárov,“ povedala som prvá vec, ktorá ma napadla. Všetko kupil a ja som si myslel, ze je to dobre znamenie pre moju prvu pracu. Potom som nafotil veľké rôznych portrétov pre rôzne časopisy. Fotografie ľudí-viac ako interiéry. Bolo to pokusné a rozvážne fotografie interiérov, ktoré som považoval za tréning. „Nastavíte rám, pracujete so svetlom. Pripomenulo mi to, ako kedysi umelci majovali zátišiu. Tichá práca v štúdiu.

MEXIKO. LIVAN. TO BOL ZLOMOVÝ BOD

– Hned ako sa mi naskytla prilezitost fotografovania na cestu, vyuzil som kazdu prilezitost í niekam. Isiel som natáčať do Mexika pre film „Cesta okolo sveta“. Mimochodom, namieste skvelého Borisa Bendikova, ktory bol schvaleny, ale nemohol si kvoli natacaniu reklamy. Prihlásiť sa. Pribeh „Deeň mttvych v Mexiku“ bol vystavený v Múzeu architektúry, kde som sa stretol s Andrejom Polikanom, foto riadením časopisu Slovenská reportér.

Spolupracujeme už roky. Môj prvý fotoaparát bol stredoformátový Asahi Pentax, potom kardanový fotoaparát. Nikdy som nefotografoval reportážnou kamerou a chcel som robiť reportáž. Ale nemiežete ho natáčať na kardanový kĺb nejde o mesto zničené vojnou . isiel do TASS a povedal, že chcem í ť do Libanonu, nepotrebujem peniaze, len ma pošli na misiu. Súhlasili, kúpil som si Hasselblad a odišiel do Bejrútu, kde sa práva skončilo ostrelovanie. Natočil som príbeh Veselé Vianoce v Libanone. Poslal som ju do medzinarodnej suťaze a skončila na druhom mieste. To bol môj úvod do dokumentárnej fotografie.

– V dnesnej dobe dostavate portrety a interiery?

– Éry totálnej popularity časopisov sa skončila. Zľavové kupóny. Bratislava to čoraz menej často. Niekedy fotím portréty pre Vogue a Bazaar. Fotografujem digitálne, farebne, a veľké sa mi to nepáči. Práva teraz sa nachádzam v bode zlomu. Mál klient, ktoríchcú niečo neobvyklé, kreatívne. Väčšina ľudíchce jasný a štandardný.

– Ale stale existuju klienti, ktori chcu nieci neobvyklé?

– Pre knihu „Kargopolská cesta“ som fotografoval tak, ako som chcel: nie produkt, ale umenie. Nie je to ani o tom, že je to nezvyčajné, je to o dôvere vo svoj vkus a vzhlad, o absenciii umeleckého rámca. Keď povedia „nepotrebujeme umenie“, potom žiadne umenie nebude.

– Je to krásny príbeh!

– Podobné to bolo aj s elektrárňou Sayano-Shushenskaya pre Rosgidro, keď som sa zúčastnil na projekte Ľudia svetla.

FOTENIE A MAĽOVANIE

– Pomoc vám vaše „obrazové“ zobrazenie ako fotografie, alebo vámv tom bráni??

– Prva vec, ktora mi napadne, ked sa chystat vytvorit obraz, je, ako umiestnit prvky v rame alebo na plate. V tomto prípade nie je rozdiel medzi majbou a fotografiou. Ľahké je umiestnenie a svetlo.

– Predstavte si, že by k vámprišliťštudovaťchlapci vo veku asi 12 rokov. Aká by bola vaša prvá úľava?? Kde by ste zacali svoju prvu lekciu fotografovania??

– S dejinami umenia a kreslením. Posadil som ich, aby nakreslili pyramídu, kocku a guľu. Nenastavoval by som toĺko ako na umeleckú školu-chcu vás naučit ťah-takže by som sa obmedzil na líni. Ďalšia by som navrhol skicovanie krajiny na mieste. Pretože skica je len o zachytení podstaty a obrazu. Keď som zacal fotografovat, vzdy som sa snazil pochopit rozdiel medzi fotografiou a majbou. Snazime sa pochopit fotografiu. Pohľad som si veľká rôznych obrázkov.

– Povedze mi, ako fotite portrety. Portrét sa mi zdá byť najťažší žánrom fotografie, napriek jeho zdanlivej jednotuchosti.

– Dobrý portrét na dvoch stranách: na strane portrétu a na strane portrétistu. Žáner portrétu sa od nepamäti nezmenil. Maliari potrebuju na namaľovanie portrétu vela casu, fotografia to zvladne ovela rychlejsie. Ako bývalému maliarovi sa mi to páči: skracuje to čas. Umelec musi najst formu, vytvorit polotovary a po velkej praci a ucit ziskat portrétovať. Ale má viac času na zachytenie nákladov. Obrazový portrét prešiel od realistického k abstraktnému. Vo všeobecnosti sa Malba dostala do úplneho kruhu a uzavrela sa do abstrakcie. Jeden z dôvodov, prečo som prestal maľovať. Pre mňa je abstrakcia koncom umenia. Myslim si, ze kazda forma umenia ma svoj vyznam, svoju identitu a funkcnost, svoj jasny ucel. Teraz sa fotografia tieža dostala do kruhu a zacalo sa hovoriť o potrebe fotografie a o tom, kto všetko fotografia znamenáa..

Fotografia je pre mňa moment, duša moment, esencia moment. Čas, ktorý venujete portrétu, nemôž byť veľkým dlhým, ale ani veľkými kratkami. Je mi veľmi blízke to, čo povedal Paolo Roversi: ak nie je svetlo, nie je obraz. Verí, žečím dlhšíje čas expozície portrétu, tým viac dušečloveka je zachytené na filme. Verím V to. 1/2000 sa líši od portrétu nasnímaného rychlostou 1/8. Mozno cas a proces zostavenia predsa len niečo odovzdáva. Možnosť spojenia medzi portrétom a portrétistom, atmosféra, ktora vznika.

– Zda sa mi, ze ak nemate toto spojenie, nevytvorite dobry obraz: je to bud nakladne, alebo formalne. Podeľ sa o pomoc neexistujú horúce recepty, Nedaj sa odvod receptovať na majstrovské dielo, napíš ho na papier a odovzdaj sa ako jediný možný spôsob „výbavy“ portrétu.

– Súhlasím. Je mozné, zo pri veľkých dlhých expozíciách získate niečo ideálne, ale stratí to svoju predajnú kvalitu.

– Pravdepodobne ste sa s tym uz stretli, kedze sa to, co mate, nepodrobnej tomu, co mate. Preto vo vašej mysli existujú určitý ideál, určité majstrovské dielo, ktoré sa chcú priblížiť?

– Áno, zahil som to, ale je to diskutabilné. Fotografia je okamih. Portrétom sa stať portrétom naveky. Dokonálna fotografia môž byť dokonálna len v určitom časovom období.

– Čo je váš cieľom ako portrétneho fotografa??

– Pri fotografovaní portrétu si neskladujem globálne ciele. Dobrý portrét je pre mňa portrét bez zbytočnosti. Ak odštrániš zbytočnosti, portrét je dobrý, je dobrý.

– Všetky príspevky už boli prečítané. neexistuje žiaden nový neprečítaný príspevok piekne zalozone w pieknej?

– Je to nemožné. Ľudské bytosti sú totižto rozmanité a nie je možné zachovať ich rozmanitu v jednom portréte. Ľudskeho pohladu zachytava rozmanitosti druheho cloveka. Pohľad sa dá prirovnať k tisícom fotografií. Pohľad je trojrozmerný, má tendenciu idealizovať, prisudzovať lásku niečo, čo nemá, zachytiť svoje postavenie a atmosféru. A fotoaparát, film ani snímač do nedokážu sprostredkovaťť. Technika má obmedzené možnosti, ale autor pomocou technickych trikov môze rozšír hranice vnimania a nejako sprostredkovat atmosféru a náduu. Ak to funguje, je to dobré.

– Máme nejakú tajnú techniku, trik, ktorý slúži pri fotení portrétov??

– Nie, kazdému hovorim vsetko. Nemám žiadne záverečné triky. Jednoducho nefotím ľudíí v neprirodzených polohách, neprirodzených postojoch, nenechávam ich skákať a robiťneprirodzené veci pokiaľ to nie je súčaťou konceptu . Zvyčajne navrhujem, aby ludia sedeli alebo stáli tak, ako chcu, a premyšlali o tom, ktora chcu. Niekedy, ak to článok nedokáže, snažím sa mu pomáhať.

– Musí portrétista cítiť k fotografovaniu osobe nejaké emócie??

– Je veľké dôležité, aby ste boli pred fotografovaním v dobrom rozpoložení. Musí byť vyvážená a nezaujatá. Aj keď sa nič nestane, nedôjde k žiadnemu kontaktu s osobouou, ktorúú stvárňujete, stáli musíte byť pokojní a tváriť sa, že sa nič nestalo. Musíte sa učiť strieľa v okamihu. Poznám fotografov, ktorí sú vyšerpávajúú svoje postavyaj do úplneho vycerpania. Technika „in-the-moment“ vám umožní zastihnú ľudíí neprispôsobivých – a oni nemajúú čas reagovania. Emócie móžu stáť v ceste. Priate a rodinu je ťažké fotografovať: ste uväznení v stereotypnom vztahu. Cudzinci sú závislí na fotografovaní. Proces natáčania sa stáva proces poznávania a objavovania. Prvý pohlad je ten spravny. Prirovnal by som to k tomu, ake lahke je fotografovat cuziu krajinu a ake ťažke je fotografovat svoju vlastnu. Cudzia krajina sa vám páči, všetko je pre vás nové a všetko si veci, kto ľudia, kto tam žijú, nevidia.

– Súhlasím, najťažšie je fotografovať krajinu, mesto, v ktorom žijete. Mozno preto nemame vela zaaujimavych fotografií o Moskve, hoci tu zije vela talentovanych fotografov.

– Áno, v Bratislave sa ťažko strieľa. Najmä z vlastnej vôle. Je jednoduché pracovať na zábave. Potom máta obmedzený časový rámec a jasný cieľ. Bojíte sa, zo sklame ľudíchcete si udržať svojho znaku a povesťchcete prekrociťovať sami seba, zarobiť peniaze. Existujúca silná motivácia.

– Kto sa stane, keď si dáte úlohu??

– Musite sa ešte viac sustrediť, musite mať pevnu vo..

KRÁSA A HARMÓNIA

– Čo je váš predmet??

– Hladám ho. Myslim, ze takato tema existuje, ale zatiaľ som pre nenašiel vyuzitie. Vzdy hladam krasu, bez ohladu na to, co fotim. Aj keď som ešte nebol fotograf, bol som umelec. Krása je pre mňa v hlavných a rozchodujucim ukazovat toho, kto má odovzdať. Ale modernosť si vyžaduje niečo iné.

– Kráska je dnes nadávka

.

– Ja viem. A som takmer presvedčený, zo o tom ani nemožete hovoriť.

– Ale vy ste toho neverili?

– Takmer áno.

– Krása je slovo s mnohými značkami a úvodňami. Hovorme o kráse alebo harmónii?

– Sú to takmer synonymá. Krása je harmónia vo všetkých veciach: farba, svetlo, proporcie. Harmónia je široká ako krása. Krásne je otrepané, otvorené, nemoderné slovo. Stáli si myslim, ze skutocne majstrovské dielo by malo potešiť každého bez ohladu na jeho presvedčenie, vek alebo čokoľvek iné. Ak je to skutočné majstrovské dielo, bude sa páčiť inštalatérovi, stolári, učiteľovi fyziky aj kritikovi umenia. Krásne miluje majstrovské dielo.

– Čie je podľa vás majstrovské dielo??

– Pre mňa je majstrovské dielo harmónia. Je to pravá fotografia. Význačný moment. Dokonálna kompozícia. Dokonálna harmónia svetla a farieb. Obsah, ktoremu sa moze rozumiet a s ktorym sa moze stotožnit. Každý sa stať učí o majstrovských dielach, ktoré nie sú ani tak revolučné, ako skôr evolučné a harmonické. Sú zrozumitelné pre každého. A to, čo je blízke kritikom, môž byť lacná inovácia, zrozumiteľná ľan pre obmedzený okruh.

– Zda sa mi, ze kritik, ktory ma široký záber, porovnava každé nové dielo s tým, ktore uz bolo, a snazi sa najsťeho miesta a definiciu. Zhrnutie povedané, označ a inventarizácia. Kolko módnych trendov a hnutíí sme uzzili?. A zanikajú napriek tomu, ze sa o nich hovori s velkym nadšenim. Sú viac experimentálne, objektové. Je potrebné vziať do úvahy módu??

– Ale musím. Aj keď nie vzdy musím.

– Váš fascinácia kardanovým fotoparátom, natáčaním na film, nie je diktovaná tážou opustiť mainstream a urobiť niečo vlastnéé??

– Ani nie. Zacal som fotografovat velkoformatovym fotoaparatom, pretoze fotim interiery a architekturu. A keď som zacal fotografovat, pochopil som krasu fotoaparatu a jeho moznosti. Nemohol som sa s tou ďalšou rozlúciť.

– Krymsk ste natočili pomocou kardanovej kamery?

– Nie, Hassel, ako povojnovy Bejrút. Krymsk je nakladom spravnej stratégie a technickeho riesenia daneho problemu. Do Krymska som priš štvrtý deň tragédie. Rychlo som si uvedomil, ze musim fotografovat v domoch a ze musim fotografovat farebne. Možnosti videnia všetko v dome, akú úroveňová dosiahla voda, čo bolo poštodené. Zvuk som si nastaviť svojich hrdinov, vybrať si miesto. Znamenané a natočené v rovnakom čase. Fotím rýchlo, preto po chváli sa zaočkovať zo spravneho stavu a zaočkovať pózovať. Zacal som natacat ludi a uvedomil som si, ze su to svedkova. Každý rozpracovanie svoj vlastny príbeh a my dostavame celkovy obraz. Bolo veľké horúco. Za deň som nachodil veľký kilometer. Bolo to fyzické aj psychické náročné.

– V Kargopole ste sa vrátili ku kardanovej kamere. Ako si myslite, ze ste dokončili svoju cestu Kargopolskom?*

– Nie, nemyslím si, som projekt dokončil. V každom projekty vždy natáčam niečo pre seba. Aby som bol presnejsi: vsetko fotim pre seba. Pri kaďom projekte sa snažím nakrútiť čo najviac pre danú úlohu a nevynechám príležite nakrútiť niečo zaujímavé mimo nej. Veľké rady by som sa vrátil do Kargopolu a vytvoril niekoľko „ľudských“ príbehov. Hlavná stránka. Toľko zázračných vecí. Viete, mám pocit, som na zaciatku svojej cesty. Napriek tomu som ešte nesformuloval svoju vnútornú tému.

– Takže budete žiť dlho.

„Kargopolská cesta. Sedem ciest severoSlovenskou krajinou s Kargopolským historicko-architektonickým a umeleckým múzeom“. M.: Program „Prvá verejnosť“ neziskovej charitatívnej organizácie “ Charitatívny fond V. Potanin“, 2014. 836 s.: 773 il. Kniha zvítať v národnej knihe roka 2014 v kategórii „Umelecká kniha“. Ovčinnikov pracoval na projekte spolu s ďalším fotografom Sergejom Melichovom. Sergej fotografoval život ľudíí a rituály, Kirill architektúru a atmosféru. Šéfredaktorka Lilia Khafizova. Umelecký riad Evgeny Korneev.

Igor a Olga Gorbačenkovci. Ich syn Stanislav. „Máme jedeň detí, všetky najmladšie sme poslali do tábory. Obec Bohú, že dom prezil. Aj keď sme si užili svoje, kamera nám už naplnila

moja rieka žije. V podkroví boli. Veľká pomoc prichádza od rôznych ľudí. Prinášanie jedla aj bielizne. Ďaľším vám všetkým. Máme veľkú rodinu, hľadáme to. Ulica Naberežnaja 16.

Streľba na w

Slovenská reportér“

Lyosha, Albínina suseda: Áno, poznala som ju, chodievali sme spolu. Nedávno tu žili. Strýko Jura vyrezával diery v podkroví, aby ich dostal von. Ale nie včas. Všetko krikali a krikali a potom prestali. Z podkrovia som nemohol skočiť do vody, prúd bol príliš silný. Okno je úplne pod vodou. Sedel som v podkroví vedla a všetko som videl. Sovietska ulica, 218

Fotografie pre časopis Slovenská reportér

Ovčinnikov