Pohľad z garáže: návrat krajiny do fotografie!

Všetko sa to začalo v roku 1975 výstavou Nová topografia v Múzeu fotografie Georgea Eastmana v Rochesteri v štáte New York. Zúčastnilo sa na nej osem Američanov a dvaja Európania manželia Becherovci . Výstava bola malá a nie veľmi úspešná. Navyše podľa svedectva jedného z účastníkov „vyvolával nenávisť“. Ale následné rozhovory a odkazy na ňu boli také časté pokračujú dodnes , že rozsah jej vplyvu na svetovú umeleckú fotografiu možno len ťažko preceňovať. Názov výstavy mal podtitul: „Krajina zmenená človekom“.

1. i 2. Michael Friedman. Z projektu Donbas. Romantizmus. 2009-2011

Zvyčajne krajina, ktorú na svojich fotografiách zobrazoval napríklad dokonalý klasik Ansel Adams, predstavovala majestátne výhľady na americký Západ: útesy, rokliny, priezračné jazerá, vodopády. Nedobytná, nedotknutá príroda. Človek v nej spravidla chýba, ale práve jeho ľudské emócie, sny a filozofické úvahy o bytí vyjadrujú takúto krajinu. Divák sa nikdy neunaví radovať pri pohľade na „krásu. Vie, že krása je skala, vodopád, more, jazero alebo storočný dub, ako ho to naučila tradícia romantického krajinárstva 19. storočia.

Navyše všetka táto elementárna sila s najväčšou pravdepodobnosťou nesúvisí s jeho každodennou skúsenosťou. Vodopády, more a útesy z okna nevidno, môžete ich vidieť len na fotografii Ansela Adamsa alebo na reprodukcii Caspara Davida Friedricha. Pri pohľade na ne sa vznášate nad každodenným svetom. Ale aj keď nám fotograf napr. Minor White, Edward Weston alebo Paul Caponigro ukazuje niečo menej exotické: cestu ubiehajúcu do diaľky, kukuričné pole alebo trávu vykúkajúcu spod snehu, robí to tak, že sa stále povzniesť nad ruch a neomylne čítať „krásu“.

Západ slnka, východ slnka, blesky, romantická hmla, odlesky slnka, dramatické tiene, nízky horizont a ďalšie podobné veci nás informujú o vážnych zámeroch autora. Toto je skutočné umenie, to sa nedá pomýliť. Vidíme hmlu a opantáva nás ušľachtilá melanchólia, pozeráme na vodopád a sme povznesení, hľadíme do diaľky a myslíme na večné veci. Všetko je jasné, bez otázok.

3. Alexander Gronsky. Novye Mytishchi. 2010 S láskavým dovolením Grinberg Gallery

Vystavovatelia Novej topografie navrhli ako krajinu niečo úplne anti-umelecké. Teda nudný každodenný život. Typické budovy, obchod, čerpacia stanica, pohľad na niekoho dvor, niekoľko garáží, obyčajná diaľnica, obyčajné predmestie. Aj keď boli natočené viac-menej rovnomerne, podľa kompozičných pravidiel, kde bolo umenie?? Vidíme to okolo seba každý deň, čo je na tom také krásne?? Aké myšlienky musia tieto fotografie vyvolávať, aké impulzy musia vzbudzovať, aké emócie musia vyvolávať?

Slovo „topografia“ v názve výstavy naznačovalo vzdelanému divákovi skoršiu tradíciu americkej krajinárskej fotografie. V druhej polovici 19. storočia fotografovia ako William Henry Jackson, Timothy O’Sullivan a Carlton Watkins zachytili americký Západ – tie isté hory, rokliny, vodopády, gejzíry, jazerá a jaskyne.

Ich prioritou však nebolo umenie, ale topografia, teda jednoduchý a jasný fotografický opis, dokumentárny záznam pohľadu. Pracovali na vládnych a komerčných misiách – geologických, geografických, železničných atď. p., ktorí študovali a opisovali územie krajiny, aby ho prispôsobili civilizovanému životu – s cestami, mestami, továrňami a dopravou.

V tom čase, kamkoľvek prišli, skutočne videli nedotknutú divočinu v celej jej veľkosti, pokoji alebo nepriateľstve – podľa toho, ako je človek zvyknutý interpretovať krajinu podľa svojho temperamentu a kultúrnej batožiny.

Taká bola skutočná realita a oni ju zachytili. Odvtedy sa však americký Západ trochu zmenil, čo Ansel Adams a jeho kolegovia akosi nepostrehli. „Noví topografi navrhli, aby sme si uvedomili: Toto je krajina, v ktorej žijeme.

4. Alexander Gronsky. Mitino. Bratislava, 2009 So súhlasom Galérie Grinberg

Prečo by sme o ňom nemali premýšľať z hľadiska umenia? Prečo nezačneme umelecky vnímať náš skutočný svet, a nie nejaký minulý alebo imaginárny?? Súčasná fotografická krajina „zmenená človekom“ od roku 1975 až po súčasnosť nám ponúka dve hlavné témy, o ktorých môžeme uvažovať:

1. Čo presne považujeme za „umenie“, „krásne“, „vznešené“, „krásne“?? Prečo považujeme niektoré predmety za umeleckejšie alebo krajšie ako iné?? Prečo sa garáž alebo prázdny pozemok za domom, odfotografované za denného svetla, zdajú byť menej hodné pomenovania umenie ako veľký strom alebo more vo svetle búrky?? Prečo sa niečo exotické zdá byť lepšie ako banálne? Ak sa nad tým zamyslíte, tá druhá môže vyvolať rovnako veľa dramatických asociácií, emócií a filozofických záverov ako tá prvá, práve preto, že je známejšia, môžeme ju posudzovať na základe priamej skúsenosti.

5,6,7. Alexej Mjakišev. Z projektu Kolodozero

2. Čo presne určuje rozhodnutie, ktoré urobíme o prvej otázke? Čo nás núti nazývať jednu vec umením a druhú nie umením? Aký je dôvod nášho úsudku?? Čo formuje naše umelecké preferencie a vkus? Školské vzdelávanie? Vplyv spoločnosti? Masová kultúra? V ktorom momente sú kategórie z minulosti alebo z predminulého storočia tak pevne zakotvené v našich mozgoch, že sa zdajú byť nemenné a večné??

Aká by mala byť moderná krajina vzhľadom na to, že väčšina ľudí dnes žije v typických mestských domoch, používa verejnú a súkromnú dopravu, spotrebúva tovar a okuliare a znečisťuje životné prostredie v planetárnom meradle?? Ako naša história, naše spomienky, naše vedomostné systémy formujú vzhľad miest, ktoré navštevujeme, na ktoré sa pozeráme, o ktorých snívame? Ako sa naše životné postrehy spájajú s dojmami a poznatkami z literatúry, umenia a vedy??

Aké miesto má vo všetkých týchto procesoch umelec?? Aké obrazy zobrazuje, aké posolstvá vysiela a ako ich čítame a osvojujeme si? Toto sú témy súčasnej konceptuálnej krajiny. Nie je v nej síce človek, rovnako ako Ansel Adams, ale jeho prítomnosť si nemožno nevšimnúť, pretože práve vďaka nemu teraz príroda vyzerá práve takto.

Tieto témy možno spracovať buď komorným, alebo epickým spôsobom. Môžu to byť také isté predmestia Tokia ako Takeshi Homma, alebo veľkolepé skládky odpadu, alebo ropa rozliata v oceáne, alebo červené jazerá niklového odpadu, alebo požiare v púšti ako Edward Burtinsky a Richard Mizrakh.

Môžu to byť prieskumy anglických „zákutí prírody“, starostlivo umelo kultivované, ako u Jema Southama, alebo pokojné výhľady na moskovské spálne Alexandra Gronského, nečakane evokujúce Bruegela. V každom prípade moderná krajina nemôže hovoriť len o „prírode“ a „pocitoch“, pretože ani jedno z toho – ako sa chápalo v epoche sentimentalizmu a romantizmu – už dávno neexistovalo. Moderná krajina hovorí o politike, ekológii, ekonomike, kultúre a, samozrejme, o tom, čo s tým všetkým môže urobiť umenie.