Povolanie je vojnový korešpondent

„Idem sa pozrieť na mŕtvoly“, „Vieš, aký je ten výbuch krásny??“, „Chcem ísť do vojny! Všetko je tu nudné a sivé,“ počúvam od svojich kolegov. Tí, ktorí zažili tragédiu, sú jej zvyčajne vystavení v určitej miere. Vojnoví spravodajcovia nie sú výnimkou. Anthony Feinstein, profesor psychiatrie na Torontskej univerzite, autor knihy Journalists under fire: The psychological hazards of covering war, odpovedá na moje otázky.

Ďakujeme MIA RUSSIA TODAY za fotografie poskytnuté na uverejnenie.

– Povedzte nám, ako ste začali. Kto bol váš prvý pacient??

– Bola to žena. Na moju kliniku prišla pred 14 rokmi. Jej prípad sa mi zdal veľmi zaujímavý a po rozhovore s ňou som sa rozhodol študovať posttraumatickú stresovú poruchu u vojnových spravodajcov. Dlho pracovala v Afrike, jej kameraman bol zabitý pred jej očami. Jej psychický stav sa stále zhoršoval a ona začala piť alkohol, aby sa uvoľnila. Veľmi sa bála, že sa vedenie dozvie o jej problémoch a prepustí ju. Keď prišla do mojej kancelárie, nemohla hovoriť. Po terapii sa jej reč začala vracať. Môj pacient sa zlepšil. Následne sa rozhodla odísť z vojenskej žurnalistiky.

– Prečo chcú ľudia ísť do vojny a riskovať svoje životy?? Aká je základná motivácia??

– Existuje určitá skupina ľudí, ktorí potrebujú riziko, ktorí nemôžu žiť bez dobrodružstva. Nie je to dané len psychologickými a sociálnymi faktormi. Poznáte slovo monoaminooxidáza alebo skrátene MAO??

– Znie to ako z biológie

– Presne tak. Je to enzým, ktorý rozkladá neurotransmitery adrenalín, noradrenalín, dopamín a ďalšie . Početné štúdie ukázali, že čím nižšia je hladina MAO, tým väčší je sklon k dobrodružstvu a riskovaniu. Ak chcete roky pracovať ako vojnový reportér, musíte mať určité biologické údaje. Inak to vaše telo nezvládne. Je to príliš nebezpečné.

– Ak pôjdem prvýkrát do vojny, môžete mi povedať, aké sú moje šance??

– Môžem povedať, či máte predispozíciu. Ale neviem predpovedať, či budete v poriadku alebo nie, ako veľmi ste náchylní na posttraumatickú stresovú poruchu. Je to zložitejšie.

– Aké percento novinárov trpí posttraumatickou stresovou poruchou?

– Približne 25 percent, čo je viac ako v armáde.

– Ako sa líši od bežného stresu??

– Existujú 3 skupiny príznakov. Prvou boli vtieravé traumatické spomienky, nočné mory. Druhým sú problémy s medziľudskou komunikáciou, odpojenie od spoločnosti. Tretia súvisí s fyzickými prejavmi: bolesťami hlavy, poruchami pamäti, neschopnosťou sústrediť sa. Ak trpíte posttraumatickou stresovou poruchou, mali by ste mať všetky tri skupiny príznakov. A trvá viac ako mesiac.

– Aké sú dôsledky??

– V práci a vo vzťahoch sa môžu vyskytnúť veľmi vážne problémy. Drogová závislosť, alkoholizmus. Snažíme sa o tom nehovoriť, ale existuje možnosť samovraždy. Novinári trpiaci posttraumatickou stresovou poruchou potrebujú liečbu. Po liečbe je možné vrátiť sa do práce a vrátiť sa do konfliktných oblastí. Pokiaľ ide o jej osobný život, miera rozvodovosti je pomerne vysoká. Jeden reportér rozprával, ako sa rozzúril po tom, čo mu zavolala manželka. Zavolala mu a povedala, že má veľký problém: pokazila sa jej práčka. V jeho realite existujú aj iné problémy. Podľa môjho výskumu sú najsilnejšie zväzky tie, v ktorých sú obaja partneri novinári.

– Existujú rozdiely medzi pohlaviami?? Kto je viac postihnutý: ženy alebo muži?

– Ženy sú náchylnejšie na depresiu. Existujú prípady posttraumatickej stresovej poruchy po pôrode. Jedna z mojich pacientok začala mať po pôrode nočné mory. Predtým už bola na viacerých horúcich miestach a netrpela žiadnou duševnou chorobou. Ženy majú tiež vyšší výskyt alkoholizmu.

– Je rozdiel medzi spisovateľmi, fotografmi a kameramanmi??

– Spomeňte si na Capov slávny výrok: „Ak vaše fotografie nie sú dostatočne dobré, neboli ste dostatočne blízko.“? Najbližšie k nim majú fotografi, u ktorých sa posttraumatická stresová porucha vyskytuje častejšie.

– Keď pracujete s fotografmi, pozeráte sa na ich fotografie? Existuje nejaká súvislosť medzi obrazom a psychologickým stavom?

– Zaujímavá otázka! Nie, to som nikdy neurobil. Všetci vojnoví fotografi fotia hrozné veci. Mnohé z ich fotografií nebudú nikdy zverejnené a my ich nikdy neuvidíme.

– Závisí posttraumatický syndróm od krajiny, v ktorej novinár pracuje??

– Ja neviem. A myslím, že to nikto nevie. Takéto štúdie neboli vykonané. Väčšina novinárov si však myslí, že Čečensko je najnebezpečnejším regiónom.

– Pracovali ste niekedy s novinármi z islamských krajín??

– Nie. Raz ma však požiadali, aby som viedol spoločný seminár pre izraelských a palestínskych novinárov. A tu je zaujímavá vec: všetci izraelskí korešpondenti vedeli o posttraumatickej stresovej poruche a jej následkoch, zatiaľ čo ich palestínski kolegovia o nej počuli prvýkrát odo mňa. Muži nechceli nič počuť a povedali, že ich to nezaujíma a nepotrebujú to. Na druhej strane, ženy boli zvedavé.

– O zamestnávateľoch: Môžu pomôcť novinárom a ako??

– Nepodceňujte úlohu redaktorov. Mali by venovať veľkú pozornosť novinárom, ktorí pracujú v „horúcich oblastiach“. Nemyslím si, že môžu byť terapeutmi. Ak si však všimnú zmenu psychického stavu novinára, môžu mu odporučiť, aby vyhľadal pomoc. Žiaľ, redaktori často nevenujú pozornosť a nechcú počúvať. Novinár sa nesmie báť trestu, nesmie sa báť prepustenia, musí mať úplnú dôveru vo svojho redaktora. Prístup CNN sa mi veľmi páči. Psychologickú pomoc berú dosť vážne.

– Je to súčasť poistenia?

– Nie, nie je súčasťou zdravotného poistenia. Môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti. CNN ma pozýva na prednášky a semináre. Keď ide novinár do konfliktnej zóny, už o mne vie a vždy mi môže zavolať a porozprávať sa so mnou. Alebo mu zavolám ja. Keď sa vráti, môžem za ním priletieť. Som k dispozícii kedykoľvek. Je to spôsob práce CNN. Nemôžu každému novinárovi prideliť strážcu, aby zaistili jeho fyzickú bezpečnosť. Ale vždy mu môžu zaručiť psychologickú pomoc. Vediem tiež semináre pre redaktorov a manažérov. Vzdelávanie je veľmi dôležité, je potrebné vzdelávať manažment. Pracovníci na voľnej nohe to majú ťažšie a ťažšie, pokiaľ ide o fyzickú bezpečnosť.

– Pracujete s príbuznými a priateľmi novinárov??

– Pred niekoľkými rokmi som spolupracoval s denníkom New York Times. Majú skvelú prax v informovaní rodín novinárov pracujúcich v konfliktných zónach o tom, čo sa deje, kde sa práve nachádza ich manžel, brat alebo otec. Takto sa na vašich príbuzných nezabudne a budú vedieť, čo sa deje. Jedna žena mi raz napísala: „Manželka vojnového reportéra by nemala byť sebecká. Dvaja sebci v rodine sú príliš veľa.“.

– Na vašej webovej lokalite.Novinár môže určiť ich psychický stav. Čo je na to potrebné?

– ¶ Napíš mi a ja ti pošlem heslo ¶. Potom bude potrebné odpovedať na niekoľko otázok. Je to úplne dôverné. Nikto okrem mňa nebude mať prístup k týmto informáciám. Na základe výsledkov sa určí, či nie je niečo v poriadku, alebo či je potrebná psychoterapia.

– Keď sa novinár zdráha vyhľadať pomoc a jeho stav sa zhoršuje, môže mu blízka osoba nejako pomôcť??

– V tejto profesii sa vyvinula kultúra macho. Nie je zvykom hovoriť o osobných emóciách. Ľudia sa však musia chcieť zlepšiť sami. Nemôžem prísť a povedať: „Hej, kamarát, musíš to urobiť, musíš ma počúvať!“. Takto terapia nefunguje. Všetko je o tom, aby ste sami urobili prvý krok.