V objektíve Nikon: Putoronská plošina spolu so Sergejom Gorškovom

Spoločnosť Nikon a My Planet predstavujú nový závratný projekt. Desať známych Slovenskách fotografov sa vydalo hľadať najúchvatnejšie výhľady na Slovensko.

Sergej Gorškov je jedným z najlepších fotografov divokej prírody, víťaz mnohých medzinárodných súťaží a držiteľ prestížneho ocenenia Fotograf divokej prírody roka. Jeho fotografie reprezentovali Slovensko v reklamách na olympijské hry v Soči 2014. Gorškov fotografoval na viacerých kontinentoch, pričom nafotil najnebezpečnejšie zvieratá na svete. Spolu so Sergejom sa vyberieme na Putoronskú náhornú plošinu, na záverečnú expedíciu jeho fotografického projektu na tomto jedinečnom mieste.

– Ako sa začala vaša kariéra fotografa divokej prírody??

– Počnúc medveďmi mi otvorili dvere k fotografovaniu prírody a vďačím im za veľa, sú to moji učitelia. V poslednom čase o tom často snívam. Budím sa spotená, pretože na mňa v snoch útočí medveď.

– A v realite, nie v snoch, boli nebezpečné situácie?

– Samozrejme, že boli. Ale všetky boli vykonané na bláznivú cestu. Myslím si, že najnebezpečnejšie situácie vo voľnej prírode vytvára fotograf, nie zviera. Adrenalín v akcii je opojný. Myslíš len na to, aby si nezmeškal výstrel. Raz som fotografoval medveďa vo vode a on ma strčil do objektívu, akoby mi chcel povedať: „Súdruh, uhni o pol metra“.

– Aké vlastnosti by mal mať fotograf divokej prírody? Je v tom istá profesionálna špecifickosť?

– Kľúčom k úspechu je naučiť sa byť trpezlivý a čakať pri fotografovaní divokej zveri. Čakanie je umenie, čakanie na zviera, čakanie na chvíľu, čakanie na dobré počasie, zvykol som si čakať.

– Ako ste objavili náhornú plošinu Putorana, nie najbližšie miesto?

– Je to dobrodružný príbeh, ktorý sa začal pred rokmi, keď som fotografoval na Wrangelovom ostrove. A bolo tam také škaredé počasie. Sedeli sme a čakali, hmla bola až po zem, z chaty sa nedalo vyjsť. A aby som si skrátil čas, začal som listovať v časopise. A bol tam článok o náhornej plošine Putorana. Bola napísaná o migrácii sobov, o tom, kadiaľ a kedy prechádzajú.

A potom, keď som sa vracal z Čukotky domov, v istom okamihu som sa pozrel z okna lietadla a podo mnou sa rozprestierala obrovská biela plošina rozrezaná mnohými kaňonmi. Niektoré z týchto kaňonov boli plné olovnato-čiernej vody so snehom na povrchu… Bolo to šialene krásne a ja som uvažoval, že tam pôjdem a budem robiť projekt.

-Váš projekt na Putorane je o vodopádoch. Prečo?

– Nielen to, ukázalo sa, že nájsť kľúč k náhornej plošine Putorana je veľmi ťažké! Hlavnou atrakciou Putorany je veľké množstvo vodopádov. Nikto presne nevie, koľko vodopádov je na Putorane, a nie je možné ich všetky spočítať: sú ich tisíce. A všetky sú rôzne – niektoré padajú z vrcholov náhorných plošín, iné blokujú korytá riek, ďalšie sa skrývajú v kaňonoch. Spolupracujem s Slovenskou geografickou spoločnosťou na ceste do krajiny vodopádov.

Fotografovanie vodopádov sa stalo hlavným bodom môjho projektu, ale nemôžem navštíviť všetky vodopády na náhornej plošine Putoran za celý život. Pochopil som, že samotné kaňony, vodopády a náhorné plošiny s jazerami neodhalia celú krásu Putorany, bude to monotónne a nudné a nebude to úplný obraz Putorany. A tak som pri prvej príležitosti natočil divoké zvieratá na náhornej plošine: jeleňa, ktorý kráča po Putorane, a chcem ukázať, ako kráča, čo vidí na svojej ceste, koho stretáva, ako prechádza cez rieky a prekonáva hory, ako uteká pred vlkom, kam ide a prečo.

– Ako fotografujete vodopády?? Existujú nejaké profesionálne techniky?

– Ak chcete rozprávať príbeh o vodopáde, musíte mať skvelý záber vodopádu. Ako správne fotografovať vodopád, ako zachytiť stav vodopádu, jeho silu a krásu na jednom zábere? Je to veľmi ťažké: od tohto záberu závisí celý môj projekt. Potrebujem záber vodopádu, a to skvelý: snažil som sa sústrediť na fotografovanie vodopádov, snažil som sa ich nejako oživiť a ukázať ich život v dynamike. Urobil som toto: vyčlenil som si „povinné“ pamiatky na Putorane, zameral som na ne svoju pozornosť, zmapoval som si, čo ma zaujímalo, aké ročné obdobia som chcel fotografovať a čo by podľa mňa mohlo byť v zábere zaujímavé.

Divák by mal pochopiť, čo som natočil, kde som to natočil a ako to vyzerá v rôznych ročných obdobiach. Prišiel som sem v zime, na jar, v lete a na jeseň, aby som videl a zažil rôzne stavy života vo vodopádoch. Pocit veľkoleposti vodopádu na fotografii vzniká vtedy, keď sa jeho sila a krása spojí v jednom zábere, a to je ťažké. Nie je vôbec ľahké strieľať na plošine. Chcel som natočiť všetko z prvej cesty, ale nevyšlo to. Moje prvé pokusy boli neúspešné a nepodarilo sa mi urobiť dobrý záber vodopádov na náhornej plošine: jednoducho každý vodopád si žije svojím vlastným životom, svojou vlastnou polohou – niektoré smerujú na juh, iné na sever.

Často to na začiatku bolo takto: prišli ste k vodopádu, ale bol v hlbokom tieni a všetko bolo zbytočné. Musel som teda zistiť, kedy a v akom čase je vodopád najlepšie osvetlený. Slnko ma vždy desí, je to slnko, ktoré zabíja zábery. Pri jasnom slnku budú všetky zábery v „koši“, najlepšie je fotografovať vodopády, keď je svetlo mierne tlmené a bez hlbokých tieňov. Preto: keď teraz chodím k vodopádom, zostavujem si plán návštev vodopádov; teraz viem, kedy mám vodopády fotografovať, viem, kedy sú obzvlášť krásne, ale trvalo mi to roky práce.

– Na expedíciách trávite obrovské množstvo času. Je to ťažké?

– Každá výprava je objavom a dobrodružstvom a ja milujem cestovanie… ale nie sú tu žiadne obchody, žiadne supermarkety, nič. Všetko od filmov a kempingového vybavenia až po jedlo si musíte vziať so sebou. Niekedy sa stane, že aj maličkosť môže zničiť celú expedíciu.

Pozrite si program „Fotoexpedícia Slovensko“. V objektíve Nikon“ so Sergejom Gorškovom na My Planet TV.