Príbeh fotografie: Gagarin

Galéria klasickej fotografie uvádza sériu krátkych príbehov z knihy Leonida Lazareva „Bullet for ‚Takumar'“, v ktorých fotograf približuje životné situácie, ktoré sprevádzali vznik fotografie. V tomto úryvku rozpráva o tom, ako 14. apríla 1961 urobil jeden zo svojich najslávnejších záberov Jurija Gagarina na letisku Vnukovo.

Leonid Lazarev a Jurij Gagarin na letisku Vnukovo 14. apríla 1961

Spoločný byt. Plastový reproduktor s ovládaním hlasitosti bol zavesený medzi miestnosťami na zarámovaných dverách. Zvuk tohto zariadenia bol gramofón. Levitanov hlas sa ozval. Nebolo to často.

– Zvýšte rýchlosť. Oh, nie vojna!

Otočil som gombík na maximum. Zvuk mierne zosilnel. Hlásateľ pomaly, s prestávkami, oznamoval štart človeka do vesmíru. Levitan ešte nemusel takúto radostnú správu vysielať do sveta cez rozhlasové stanice. Bolo cítiť jeho vzrušenie a hrdosť. Všetci vyskočia zo sedadiel. Obklopili sme túto plastovú škatuľu a počúvali sme oznámenie o štarte nášho človeka. Vzrušenie, hrdosť na nášho krajana, hrdosť na našu krajinu bolo asi všade okolo nás. Je to neočakávaný pocit, ktorý nás sprevádza už roky. Vzrušenie ustúpilo túžbe natočiť túto stále neoceniteľnú udalosť a ja som sa ponáhľal do redakcie.

Všetci sa usmievali. Z nejakého dôvodu nevadilo, že hrdinom materiálu bude muž. Časopis Soviet Woman. Každý, kto môže mať pri sebe fotoaparát, je mobilizovaný na fotografovanie.

– Vaše miesto je na letisku Vnukovo. Akreditované. Veľa šťastia.

Tieto posledné slová povedal môj mentor na úteku. Celá redakcia sa svižne pohybovala po chodbách spôsobom, aký tu ešte nebol.

Účelová dvojpodlažná konštrukcia je všade naokolo. Sú šikovní, ich asistenti prišli vopred, zabezpečili predné rady. Žiadne fotoaparáty, ale statívy a asistenti sú k dispozícii.

– Nie, moje miesto by tu nemalo byť. Som predsa individualista. Bolo by pekné byť v blízkosti lietadla. Dav sa pravdepodobne vrhne ku Gagarinovi, utopí stráže, zdvihne ho do náručia a ponesie, alebo ho hodí do vyčerpania s výkrikmi: „Jura, hurá!!“.

A tak som bol naľavo od celého davu, v prvých radoch. Neďaleko dláždeného koberca.

– Lietanie ! Lietanie! Gagarin letí!

„IL-18 v nízkej výške vydáva nízky, všelijako znejúci zvuk. Veľké lietadlo sprevádzali stíhačky. Bol to čestný sprievod. Nejakým zázrakom sa mi v zlomku sekundy podarilo natočiť tento prelet s popredím. Netrvalo to dlhšie ako dve sekundy a potom lietadlo zmizlo za horizontom. A dnes, keď sa na ten záber pozerám, vidím, že sprievodné stíhačky sú MiGy, vtedajšie bojové vozidlá, ktoré dnes môžeme vidieť pri vchode do pionierskych táborov, možno v múzeu. V tom čase to bola technológia, ktorá človeka vyzdvihla nad zem.

Lietadlo vletelo na červený koberec. Dvere sa otvorili. Niekoľko sekúnd a žiadny pohyb. Po prestávke vystúpil z lietadla štíhly muž v kabáte letectva a začal schádzať po mostíku. Jeho vonkajší vzhľad, uvoľnené pohyby a veci, ktoré robil, ho magicky priťahovali. Srdce mi bije rýchlejšie.

Mám dva fotoaparáty: „Zenit“ s dlhým objektívom, ďalší „Leningrad“ so širokým uhlom. Druhá kamera mala mechanický pružinový pohon na deväť záberov – akýsi elektromotor, ktorý v tých časoch neexistoval.

Gagarin kráča po ceste širokým, pevným krokom. Môžete vidieť rozviazanú šnúrku, ktorá mu visí z topánky. Pozerám sa cez okulár fotoaparátu a cítim nárazy a aktívne strkanie sem-tam doľava a dozadu. Dve sekundy a okolo prejde nový hrdina. Priložil som si fotoaparát k čelu, zabetónoval svoje telo a stlačil spúšť.

Ďalšia príležitosť už nebola. Obrátil sa na členov vlády. Zvyšok sa odohral ďaleko odo mňa. Po správe o misii sa Gagarin ocitol v náručí mnohých hláv štátov.

Letisko sa naplnilo uvítacími výkrikmi pre nového hrdinu, nie na príkaz vyšších hodností, ale na príkaz duše. Chruščov sa napoly usmial. Zdá sa mi, že samotná hlava štátu sa dostala pod paľbu kritiky všetkých. A Gagarin ako chlapec zdvihol ruku na pozdrav, nevedel, či sa má ukloniť alebo nie. Chruščov ustúpil od Gagarina o dva kroky, akoby ho tlačil a hovoril: „Choď dopredu, vtáčik, leť do večnej slávy.“. Tak prešli cez celú tú jasajúcu masu ľudí a skončili vedľa mňa.

Zmenil som fotoaparát. Širokouhlý objektív a pružinová uzávierka mi pomohli urobiť symbolický záber: Gagarin, z ktorého sa práve vykľul génius, hrdina, talent. Prvý zo všetkých ľudí na planéte. A Nikita Sergejevič Chruščov je zobrazený v dobrej nálade, s gestom ukazujúcim – letí hrdina, ty si náš hrdina, Rus.

Všetci začali schádzať z malého podstavca a nastupovať do svojich áut, aby sa vrátili do mesta. V tej chvíli sa celá horda statívistov a objektívov, fotografov a kameramanov rozbehla z čajovne k autám, aby dobehla vládnu kolónu a cestou niečo natočila. To sa však nedalo urobiť, pretože východ z letiska bol pre odchádzajúcich vodcov otvorený a novinári a kino museli utekať do svojich áut, ktoré boli zaparkované niekde na parkovisku. Aj ja som patril medzi tých, ktorí bežali, ale nie dosť rýchlo. Vedľa mňa ľudia so statívmi, filmovými kamerami a fotoaparátmi horúčkovito pobehovali doľava a doprava. Skončil som vedľa Volkswagenu Beetle. Hostiteľ sa trasúcimi rukami pokúsil zasunúť kľúč do zámky dverí auta, ale nepodarilo sa mu to… Kričal niečo po anglicky.

Vodič nastúpil do auta a gestom mi naznačil, aby som nastúpil. V tých dňoch som prvýkrát sedel v populárnom Volkswagene. Hnali sme sa, lapali po dychu, pišťali a praskali, udierali do klaksónu, vpred do mesta.

Naše nadšenie rýchlo opadlo, pretože tam bolo toľko áut. A my sme boli v dlhom rade práve tohto sprievodu, niekde na chvoste radu, a vchádzali sme do mesta a videli sme obrovské davy ľudí, ktorí stáli naľavo a napravo od cesty. Ľudia sa už rozchádzali, pretože hlavný hrdina s neviditeľnou korunou na hlave jazdil pred nami a vzdávali sa pocty, ozývali sa výkriky, vyprázdňovali sa pľúca a vybíjali sily. „Nebolo čo strieľať.

Začal som si všímať, že môj vodič sa často pozerá na kameru na mojom krku. Začal ukazovať prstom na kameru a zároveň niečo bubnoval. Naivne som si myslela, že ho zaujíma môj fotoaparát. Ešte som nevedel, že na filme je niečo dôležité, jedinečné, výnimočné a neopakovateľné a ja som jeho autorom. Nový známy siahol pravou rukou do plášťa, ktorý mal na sebe, a ja som v jeho rukách uvidel niečo zelené, a to dosť veľa. Vtedy som prvýkrát videl americké doláre. Zachvela som sa od strachu.

– Whoa, whoa.

Závan čerstvého vzduchu a skok z auta mi zdvihli náladu.

Ako fotoreportér sme sa v byte iného kozmonauta rozprávali o Gagarinovi, ktorého som volal Jura. Môj nový hrdina sa na mňa pozorne pozrie a povie:

– Pozri, čo je to za Jura?!?

Takýto obrat som nečakal a odpovedal som neochotne:

– Keď ich rešpektujete, samozrejme, potrebujete krstné meno a otcovské meno, ale keď ich obdivujete, je to Yura, Yurochka.

Môj partner v rozhovore bol trochu zmätený. V miestnosti bolo ticho.