Recenzia výstavy fotografií: XXI. Môj Tichomorský región

Konajú sa tu výstavy a prehliadky. O niektorých z nich sa vo fotografickej komunite po uzavretí stále horlivo diskutuje. To je charakteristickým znakom podujatia. Takouto udalosťou bol na jeseň XXI. Môj Tichý oceán v Tretiakovskej galérii na Krymskom Vale. Projekt vymysleli a realizovali kurátori „FotoFondu – územia fotografie“ skupina RIA Novosti Kirill Vasilenko a Anastasia Davydova

1. Sergej Maksimišin. Indonézia

Projekt „FotoFond – územie fotografie“ spojil „zlatý“ tím účastníkov, medzi ktorými je jediná ruská žena, ktorá získala ocenenie Golden Eye najvyššia cena World Press Photo ; víťaz grantu Eugena Smitha jeden z najprestížnejších fotografických grantov na svete ; jediný Slovenská fotograf slávnej francúzskej agentúry Magnum Photos; laureáti Slovenskách a medzinárodných fotografických súťaží, ktorých diela sú uložené vo významných Slovenskách a zahraničných múzejných zbierkach, galériách a súkromných zbierkach a sú publikované v popredných medzinárodných vydaniach. Každý iný, každý s vlastnou víziou, rukopisom a technikou. Z toho vyplýva rôznorodosť diel na výstave: čiernobiele a farebné, digitálne a filmové, so širokými a dlhými objektívmi, monokulárne – ukazujú hlavné trendy v súčasnej fotografii.

Projekt dokonale zapadol do komplikovaného priestoru Tretiakovskej galérie na Krymskom vale a svojou architektúrou, osvetlením a modernou prezentáciou urobil silný dojem. Okrem kvalitne vytlačených prác, samostatnej prezentácie každého autora, bolo možné vidieť prezentáciu o krajine v digitálnom rámčeku a samostatný, kvalitne spracovaný multimediálny projekt, ktorý dával predstavu o veľkých ambíciách organizátorov.

Andrej Bezukladnikov, zakladateľ a vedúci internetového portálu Photographer:

– Páčilo sa mi, ako bol zvládnutý komplikovaný priestor. Sú chvíle, keď idete na výstavu a prechádzate sa popri dlhom plote, na ktorom monotónne visia fotografie, a atmosféra je uspávajúca. A tu je život, pulzujúci život. Priestor je nádherne preskúmaný. Okamžite som sa nenudil. Zažil som stav dobrodružstva. Neviete, čo je za rohom. A zakaždým je za rohom niečo nové. Mnohé veci sú neočakávané a nezvyčajné – spôsob rámovania diel, rôzne veľkosti, farebné prevedenie rámov a podložiek a spôsob ich zvýraznenia. Pestrá a vyvážená expozícia. Aj bez toho, aby ste sa pozerali na fotografie, si užívate, ako zaujímavo, krásne a jemne sú prezentované. Veľmi moderné. Bolo to pre mňa zaujímavé!

Podarilo sa nám zhromaždiť taký silný tím rôznych fotografov, ktorí robia také živé fotografie, a vidíte, že nie sú unavení, že ich to samých zaujíma, že chcú byť priekopníkmi. Myslím, že to bol veľmi úspešný projekt. Zatiaľ nemôžem nikoho konkrétne vyzdvihnúť: najprv som si výstavu prešiel ako les a teraz sa pozerám na stromy. Z toho, čo som si všimol, sa mi páčil Sergej Trapezin, ktorý vytvoril monokulárne dielo. Monokel je banálny, ale on ho banálnym neurobil. Jeho dielo je ako obraz, ktorý vás núti meditovať. Pinkhassov ma ako vždy vyburcoval. Páčila sa mi práca Nataše Berkutovej o Papuáncoch. Kozyrev sa mi veľmi páčil – taký jednoduchý obrázok, aký mám rád. Taký minimalizmus, a predsa to hovorí všetko. Čistý, priezračný, ako vzduch, ktorý vdychuješ a vydychuješ

Alexey Myakishev, účastník projektu:

– Mám Taiwan. V Ázii som bol prvýkrát. Je to ako ísť na inú planétu. Všetko je rovnaké, len všetko je iné. Iná kultúra, iná mentalita, iné farby, iný štát. Prišiel som domov a týždeň som nevedel pochopiť, v akej realite sa nachádzam. Niektoré práce som nafotil digitálnym fotoaparátom a na čiernobiely film. Mám asi 30 zvitkov filmu a viac ako 5 000 farebných snímok. Odovzdal som všetky materiály. Urobil som výber a dostal som asi 200 farebných a asi 70 čiernobielych. Potom sa na ne pozreli kurátori a urobili výber: niektoré pre webovú stránku, iné pre prezentáciu, ďalšie pre multimédiá..

Taiwan – ostrov s vlastnou politickou štruktúrou. Najviac mi utkveli v pamäti ľudia, spôsob ich života, ich mentalita. Podzemie zasiahlo. Nepoznal som žiadne hieroglyfy, vedel som sa v ňom ľahko orientovať. Orientálny trh je úžasný, je to explózia: veľa malých obchodíkov, kde môžete vyskúšať všetko, mimoriadne a nezvyčajné chute. Zaujímal ma vzťah medzi ľuďmi a oceánom. Mojou úlohou bolo fotografovať ľudí za oceánom, ale fotografoval som širšie, snažil som sa sprostredkovať svoj pocit z miesta, z krajiny.

Je to tam iné, iná civilizácia. Pre mňa to bola dobrá a obohacujúca skúsenosť. Rozsiahly projekt. Takéto projekty sú veľmi potrebné. Podnecujú fotografa, aby sa vydal do inej krajiny, aby vytvoril príbeh, aby vyjadril svoje pocity, je to vždy podnet pre ďalší rast a rozvoj.

Dmitrij Morgulis, účastník projektu:

– Mám Nový Zéland, najvzdialenejší bod projektu. Novozélanďania sú veľmi zaujímaví ľudia, veľmi zdvorilí a majú obrovskú radosť zo života. Nie sú ako Američania. Jazda v strachu, pretože úloha je náročná. Veľmi dlhý let s dvoma prestupmi. Bolo ťažké sa hneď zapojiť: je tu časový rozdiel, iné podnebie – opačné ako u nás, oni majú zimu, my leto. Som s výberom spokojný?? Áno, hoci by som rád ukázal aj iné diela. Napríklad ma prekvapilo, že si vybrali krajinárske diela. Celkovo som však s výberom a spôsobom jeho prezentácie verejnosti spokojný. Dúfam, že kurátori projektu budú s nami spolupracovať a umožnia nám vystavovať aj v iných mestách. Bol by som rád, keby sa to uskutočnilo napríklad tu v Chabarovsku. Ide o prvý veľký fotografický projekt v Rusku. Potom bude pravdepodobne druhý a tretí. Ale my sme boli prví. Boli sme prví!

Michail Daševskij, fotograf, účastník projektu:

– Bol som v Číne, v Šanghaji. Predstavte si, že ste prišli do Moskvy z inej krajiny, nikdy ste tu neboli, nerozumiete rusky a pochopíte moje rozpoloženie. Najlepšie, čo ste mohli urobiť, bolo ísť a natočiť všetky známe „moskovské“ pamiatky. Bože, zmiluj sa nado mnou. Chcel som fotografovať náladové fotografie. Zastrelil som ich. Tri dni som mal tlmočníka a potom som pracoval sám.

Ako ste sa pripravovali na cestu?? Kúpil som si mapu a sprievodcu. Požiadal som svojho tlmočníka Sašu, aby mi ukázal šanghajské slumy, a nestretol som sa s nijakými námietkami. Vzal ma do chudobných štvrtí a ja som sa tam potuloval. Počas celého výletu sme zaznamenali len dva zábery bez záberu. Myslím si, že na komunistickú krajinu je to mizivá suma. Je 38 stupňov a ja voľne natáčam v uliciach Šanghaja. Prečo som nefotil Tichý oceán?? Musel som tam ísť, myslel som si, že lepšie ako v Šanghaji to už nepôjde, takže som toho veľa neurobil. Premýšľajte o tom: čo budem ja, človek z mesta, fotografovať na pobreží?? Stotridsiata piata sieť, ako ju zatarasili a hodili do oceánu?

Igor Gavrilov, vedúci ruského fotografického oddelenia fotografickej agentúry EAST NEWS:

– Je zvláštne, že žiadny z 21 autorov nemá dobrý obraz oceánu. A oceán je najmocnejším tvorom na planéte. Oceán je miesto, odkiaľ sme prišli a kam pôjdeme. Ani jeden autor sa neobťažoval premýšľať o tom, čo je oceán

Viktoria Ivleva, účastníčka projektu, fotoreportérka:

– Na tomto projekte je pekné to, že dopadol presne tak, ako bol vymyslený. Všetko, čo mali kurátori na mysli, sa im podarilo zrealizovať. Nie vždy je to tak v prípade projektov. Osobne som navštívil Brunej, veľmi uzavretú krajinu, čo bolo samo o sebe zaujímavé. Ukázalo sa, že Brunej nie je veľmi fotografické miesto, takže tu bola ďalšia profesionálna výzva. Hlavný problém, zdá sa mi, nastal vo fáze výberu fotografií, pretože väčšina z nás je zvyknutá robiť výber spolu s kurátorom a FOTOFOND vzal všetko do vlastných rúk a my sme boli o túto radosť ochudobnení. Teraz sa tešíme na vydanie albumu „XXI. Môj Pacifik“ s našimi fotografiami.

Vladimir Bogdanov, fotoreportér:

– Krásna výstava. Dobrá téma. Ide však skôr o výstavu dokumentárnej fotografie, ktorá je prezentovaná ako výstava umeleckej fotografie. Mám vnútorný protest proti tomu.

Kirill Vasilenko a Anastasia Davydova autori pôvodnej myšlienky, kurátori projektu :

– Aké kritériá ste použili pri výbere autorov do projektu??

– Boli sme jedným z hlavných organizátorov prvej medzinárodnej prehliadky portfólií Slovenskách fotografov, ktorá sa konala v Bratislave v auguste a septembri 2011. Ako viete, spolupráca s fotografom je pri prehliadke portfólia v plienkach – na začiatku je to známka nula, ktorá by mala určite k niečomu viesť, ak stretnete zaujímavých fotografov. Stretli sme sa. Niektoré z nich sme chceli predstaviť. Niektoré z nich, ako sme pochopili už na základe vytvoreného projektu, boli objavom nielen pre našich divákov, ale aj pre ľudí, ktorí sú skúsení a profesionálni.

Preto sme chceli spojiť fotografov do jedného projektu. Viac ako polovica fotografov na expedícii bola účastníkmi moskovskej medzinárodnej prehliadky portfólií. S Ľudmilou Ketzlakh sme sa stretli na prehliadke portfólia v rámci houstonského PhotoFestu 2012 a pozvali sme ju, aby sa tiež zapojila do projektu. V našom konečnom zozname, z ktorého sme vyberali účastníkov, bolo buď 87, alebo 89 autorov. Rôzne. Úplne. Zámerne a zámerne sme pôvodne chceli, aby sa v projekte stretli reportéri, dokumentaristi a umelci, ktorých mená sa spájajú s umeleckou réžiou vo fotografii. Chceli sme zozbierať Autorov s veľkým začiatočným písmenom, ktorí by dokázali fotograficky vystihnúť povahu, podstatu, kontext priestoru, ktorý by väčšinou po prvýkrát videli, a vystihnúť to, čo ich zaujalo cez objektív. Preto je v názve projektu kľúčové a určujúce slovo „MY“. Bolo pre nás dôležité spojiť autorov, ktorí nepatria do toho či onoho fotografického klanu, na našom príklade 21 autorov vykryštalizovať prierez súčasnou Slovenskou fotografiou so všetkými jej nejednoznačnosťami napríklad poznanie a vycítenie svetových trendov v niektorých prípadoch a strata globálneho kontextu v iných; schopnosť myslieť a pracovať projektovo a nevedieť, čo s vlastným materiálom , čo bolo aj okamžite predvídateľné a pôvodne sme si predstavovali.

– Ako bola vybraná krajina pre každého autora?

– Krajiny boli autorom pridelené na základe žrebovania, ktoré sa uskutočnilo 5. júna 2012 v Medzinárodnom multimediálnom tlačovom centre RIA Novosti: z imaginárneho Tichého oceánu akvária si fotografi vylosovali fľaše so zvitkami, ktoré označovali krajinu, do ktorej sa fotograf na týždeň vyberie.

– Diskutovali ste s autormi o tom, čo by ste chceli ako výsledok, dali ste im nejaké usmernenia, rady, želania alebo si naozaj mohli slobodne vybrať témy, techniky a spôsoby natáčania??

– Diskutovalo sa o netradičnom pohľade autora v situácii, keď aj profesionálny fotograf je ovplyvnený turistickými krásami a výhľadmi, o autorovom pohľade, ktorý odhaľuje povrchný dojem a siaha oveľa hlbšie ako štandardný turistický obraz cez objektív. požiadal, aby nefotili nič, čo by pripomínalo reklamu na Bounty. Pri výbere tém, techník a fotografických postupov – áno, autori mali naozaj voľnosť. Pozvali sme skúsených autorov, ktorí dokázali svoj príbeh – myšlienku vychádzať z reality a fotografovať to, čo videli.

– Požiadali ste autorov o predbežný výber a zohľadnili ste ich názory pri zostavovaní výstavy aj keď pochybujem, že si všetci uvedomujú, že výstava toľkých a tak rozdielnych autorov sa nerovná osobnej výstave každého z nich ?

– Áno, ponúkli a zvážili návrhy. To však nie je synonymum pre „považovaný za súčasť výstavy“. Toto sa pri podobných projektoch nikde inde v profesionálnom svete nerobí. Najmä v kolektíve, kde je potrebný projektový prístup, vytvárajúci ucelený obraz a expozíciu, kde neprichádza do úvahy ťahanie deky cez vlastné subjektívne a niekedy konzervatívne vnímanie seba samého. A nie všetci fotografi sú schopní a ochotní myslieť projektovo. Niekto dokázal navrhnúť dizajn. A v tomto prípade sme urobili výber, buď úplne alebo čiastočne na základe výberu navrhnutého autorom. Niekto navrhol tzv. autorské zdôvodnené stanovisko, na základe ktorého boli prijaté rozhodnutia. A bolo tu aj to, čo je známe ako lexikón rozmarnosti: „Nepáči sa mi to!“. To je všetko – to je všetko, profesionálny postoj je dole. Pre nás je tento „argument“ slabý a poukazuje na nedostatok kultúry profesionálnej interakcie. Pokiaľ ide o sľuby, že výber autorov – ak vôbec bude ponúknutý – sa bude zhodovať s výberom výstavy, nikto nič nesľúbil, ani písomne, ani ústne.

– Ako hodnotíte výsledok: podarilo sa vám splniť všetko, čo ste si naplánovali, aké ťažkosti sa vyskytli pri vytváraní expozície??

– O ťažkostiach… A žiadne neboli. Bolo dôležité vytvoriť jednotný priestor, ktorý harmonicky dýcha, žije. Niekoľko desiatok bezsenných nocí a zdá sa, že to funguje. Vážne povedané, ide skôr o nejednoznačnosť a nevyrovnanosť získaného materiálu, ako sme už uviedli vyššie: v jednom prípade o jazyk progresívnej fotografie a vo všeobecnosti o určitú „jednoduchosť“ fotografického vyjadrenia, ktoré stratilo svoju silu a význam, a v druhom prípade o. O tom všetkom sa však rozhodlo už pri vzniku výstavy.

– Oceňte prácu tých, ktorí vám pomohli vytvoriť komplexnú, viacvrstvovú a modernú výstavu.

– Na celom projekte expedícia, výber materiálu, produkcia, postprodukcia, výstava fotografií vo Vladivostoku, fotomuzikálové predstavenie vo Vladivostoku, výstava v Tretiakovskej galérii, kniha, film o fotomuzikálovom predstavení vo Vladivostoku, ktorý sa objaví začiatkom decembra pracoval seriózny tím ľudí, veľkých profesionálov – asi 80 ľudí. Logo projektu navrhol Sergej Miroš Mirošničenko , umelec, sochár a profesor na Kráľovskej akadémii umení.

Čo sa týka výstavy v Tretiakovskej galérii dizajn, priestorová architektúra, multimediálne prvky, koncepcia dizajnu diel, tvorba autorských blokov , vytvorili ju Anastasia Davydova a Kirill Vasilenko za účasti svojich kolegov z projektu „FotoFond – Územie fotografie“.

– Budete v takýchto rozsiahlych tematických projektoch pokračovať aj v budúcnosti?? Podeľte sa, prosím, o svoje ďalšie plány.

– Najjednoduchšie by bolo povedať, že samozrejme plánujeme pokračovať! Tento druh projektu je však príliš viacstupňový a veľmi nákladný vo všetkých fázach – od vývoja až po realizáciu. Preto je najlepšie povedať, že máme nový nápad, na ktorom pracujeme už niekoľko mesiacov. Myšlienka bola vytvorená a premyslená, jej rozsah je porovnateľný s projektom „Môj Tichý oceán“, podieľa sa na nej viac ako tucet fotografov. A nielen to. Samozrejme, radi by sme realizovali viac takýchto projektov, ale… nebudeme robiť žiadne prognózy a radšej sa zdržíme aj „rečí“. Chceme. Prípadne navrhnúť nejaký nový formát, pretože funguje.

Keď sme robili hudobno-fotografickú šou, dobráci z fotografickej obce nám a nie nám hovorili, že je to nezmysel, že na námestí, kde zvyčajne vystupujú popové hviezdy všetkého druhu, sa nikto nepríde pozrieť na fotografiu. Výsledkom bolo, že počas 1,5 hodiny na brehu Amurského zálivu na nábreží Sportivnaja vo Vladivostoku práve počas tejto prezentácie stálo viac ako 5 000 ľudí a sledovalo prácu fotografov zúčastnených na projekte. Inými slovami, výstavu fotografií, prezentovanú v pôvodnom formáte, si za hodinu a pol pozrelo 5 000 ľudí, z ktorých mnohí po jej skončení povedali, že to bola „udalosť pre mysliacich ľudí“. S výsledkom sme spokojní. A dojmy divákov, ktorí videli našu výstavu v Tretiakovskej galérii. Bolo pre nás zaujímavé pozvať veľmi odlišných autorov, ktorí by sa sotva niekedy zišli v jednom projekte, a ukázať ich diela divákom. Podarilo sa nám to!

Natalia Udartseva sa pýtala.

Konajú sa tu výstavy a prehliadky. O niektorých z nich sa vo fotografickej komunite aktívne diskutuje aj po skončení výstavy. To je charakteristickým znakom podujatia. Takouto udalosťou bola na jeseň tohto roku výstava „XXI. Môj Tichý oceán“ v Tretiakovskej galérii na Krymskom Vale. Projekt vymysleli a realizovali kurátori Kirill Vasilenko a Anastasia Davydova zo spoločnosti FotoFond – Územie fotografie skupina RIA Novosti

NA FOTO:

2. Artem Zhitenev. Kórea

3. Andrei Shapran. Singapur

4. Michail Daševskij. Čína

5. Vladimir Semin. Peru

6. Victoria Ivleva. Brunej Darussalam

7. Igor Michalev. Vietnam

8. Jurij Kozyrev. Slovensko, Kamčatka, 2012

9. Georgi Pinkhassov. Mexiko

10. Emil Gataullin. Austrália

11. Alexej Mjakišev. Čínsky Tchaj-pej

12. Sergej Trapezin. Malajzia