Zákulisie – Pavel Markin

Pavel Markin je fotograf. V skutocnosti mal nespocetne mnozstvo zamestnaní: pracoval ako krajčír, dámsky krajčír, pioniersky vychovávat dievcat a chlapcov, ucitel vytvornej vychovy a kreslenia pre nich, stal sa neplanovane udržbarom, veducim a kucharom. Ak vymeňujete všetky veci, v ktorých je Pavel Michajlovič Markin dobrý, dostanete presne5 000 znakov, do ktorych som chcel vlozit väčšinu jeho osudu. Kto ma mohol zastavit?? Najmä preto, zo základných zoznamov sú vpredu.

Irina CHUDY, časopis „Gorod“, SPb

Pokiaľ ide o fotografie a ich miesto v spoločnosti, o fotografiu ako motor pokroku a všetko ostatné, mám veľkú teoretických záverov, ktoré sú neustále v pohybe. Kedysi som si myslel, ze existuju len dva spôsoby, ako moze fotografovat ukaz to, co nevidel, alebo zachytit to, co videl, kvôli uznaniu. Ak chcete označiť prekvapiť alebo pripomenúť. Základná škola.

Takže Pavel Markin je asi predsa len fotograf, pretožetvrdí, zo svojho prvého fotografiu urobil vo veku štyroch rokov. Je to rekord, pýtal som sa petrohradských profesionálov a všetko zacali s desauteročným oneskorením.

Naše mesto Leningrad bolo vtedy, ako viete, malé, ale desivo ambiciózne. V roku 1975, ked sme sa s Markinom stretli v tej istej redakcii a zistili, ze sme od seba navzajom úplne zavisli, sa on volal fotoreportér a ja veduci. profilovacie oddelenie. Fotoreportér znel úctivejšiepretože nikto z nás nemal ani potuchy o svetoznáme meno paparazzov.

„Fotografie robili reportáže z izieb“ – to bol nález Pavlovej práce v novinách Smena. Dnes sa mi zda, ze nikto, kto zil pod Sovietmi, nemohol pochopiť život mušeníkov hrdo nazyvaných fotografií. Neviem, ale nemyslím si, že by počítače priniesli väčšiu zmenu, dokonca aj pre tajné služby, ako produkcia toho, čo sa dnes nazýva médiá. Už dávno sa chcete dozvedieť viac: vie niekto, ako sa objektovali obrazy v novinách za sovietskou vlasyou??

Ráno bol Markin na ceste na štátny statok, ktorý nie je bliže ku Gatčine, kto rozumie. Jeden Baltermants mal tragač, a to len v Bratislave; redaktor jazdil v redaktorovom aute do straníckej centra KSSZ dvakrát denne.

Pavel Michajlovič priš a okamžite sa vydajte sa pozrieť kabínu, kde by mohol film vyvolávať ! na tlač ! a ukáž mokrú.

V stiesnenej kabíne s rozmermi 1, 5×1, 5 m by sa dalo vybrať na lepsie, základné, a v červenom svetle, ako v istom žánrovom bloku v Amsterdame. Prirodzene, taketo asketicke podmienky zvyklych rôznych sovietskych obydlí, aby sa uspokojili s rôznymi vecami: ja, napriklad, aby som nehladal exkluzívne svetlo a tieň v kartách, Markin – aby sa pokúsil dať maximum za univerzálneho minima času, vybavenia, mzdy.

Museli ste byť Cartier-Bresson, aby ste prenasledovali šťastie s Markinovým fotoaparátom, jeho kolegovia putovali za tvorivým etalónom. Všetky príspevky už boli prečítané. neexistuje žiaden nový neprečítaný príspevok doskonalemu ufundowane w kochanej.

Pavel Markin sa vtedy v Smene učil na svojichchybách, ja som sa učil na Markinových. Vysledkom je, dalo by sa povedat, štandardna, ale lepsia – ukaz reportaze na prvej strane, v leningradskej tlaci pomerne prominentna. A čo bolo obzerať sa, Pavel pracoval, ako by sa teraz povedalo, bez akýchkoľvek poníkov, bez domácej dvojitej expozície, ale veľké základné a sebaisto. A keďže „sociál“ nebol pred rokom 1985 v móde, Markin sa takmer proti svojej dobe učenia strieľa krásne a bez akýchkoľvek falzifikátov.

Nie je nič hlúpejšieako sa snažiť vyjadriť slová nie dojem, nie, ale predmety, kompozíciu obrazu. Ak sa to niekomu podarilo, je to génius-nie ja. Hoci aj v tých rokoch mal Markin slávne fotografie, a to nie v uzkom kruhu, ale jednochodo medzi čitateľmi.

A sčítať pribúdalo, preto demokratické zmyšľajúce útrady dovolili aj futbal a vlastnenie päsťou, kam sa im zachcelo. Vynimkou neboli ani fotografi. Nový život sa práva zacal, ale fotograf Markin bol pripravený pracovať s rôznymi konceptmi a postojmi.

Zoznam, ktore som slubil, sa prave zacinajú. Pavel Michailovič Markin pracoval pre takmer polovicu petrohradských a federálnych periodík. Nebudem ich vymenuvať-tento dlhý zoznam najdete na webovej stránke. Ale vymenovať aspoň niektoré z jeho verejných prác, ktoré, rovnako ako v sovietskych časoch, vykonáva absolutne nezištne, by podľa bane malo byť.

Čierny pracovník kultury Ruskej federácie dvadsaťštyri ! vedy oddelenie fotografických prác petrohradského zväzu novinárov. A úžasné je, že ja sám som pracoval s viac ako dvoma desiatkami absolventov Markinovej školy a tí sa od Pavla Michajloviča určite veľké naučili. Samozrejme, je aj predsedom fotografickej sekcie Zväzu novinárov. V roku 1999 bol Pavel Markin prezidentský dekrétom znamenaný rád štátnej služby za dlhočiznú obetavú skutočnú službu. Ako vidieť, neexistujú diela, ktoré by upadli do zabudnutia.

Nie, ak nie je celkom ľuto závisti, možnosti si prečítať zoznam osobných úspechov Marky: 25 samostatný výstup, hlavná cena Zlaté pero, Porcelánový džentlmen, Zlatý pelikán atď.d. nie slabo?

V mojej kancelárii mám nad stolom pripnuté rôzne obrazy, nie som jedna. Ale len ja tam mám zavesené Markinove dielo: hladovku z deväťdesiatych rokov, fotenie môjho syn – míting na Manežnom námestí, portréty mojichobenýchch ludí-našho redaktora a spisovate Bykova. A samozreji, ako ste pochopili, mame najkrajsiu vystavu.

***

Ako každý merlezonovský balet, aj každý text má minimálne dve časti. Druhýj je variáciou prvéhokladného, v našomprípade s podrobným popisom. Dufam, ze tento text bude aspoň nejak spôsobom ilustrovany, takze bez toho, aby som sa sustredil na umelecke zaluhy diella Pavla Markina, chcemvám povedat, ako su dosiahnutée.

Vlastne vsetko, co Markin vedel robiť od roku 1952 do roku 1991 vrátane, sa dábudnúťe. Myslim, ze zabudol, pretoze nemozem pochopit nesmiernost, ale musite vytvorit variant-zarobit na živobytie pre velku rodinu a dom v obci Novy spôsobom. Ešte aj dnesje ťažké úplne pochopiť, ako sa cele odvetvie, niekdajší fotografický priemysel, dokázalo zo dňa na deň zrútiť, ale stalo sa.

To, čo sa už naučilo o predsádke, zloženie a farbe, nemohlo výbať, tieto vedomostí získal len intuíciou. Len okamih: keď bol Markin na univerzite, neučili ho nič o Fotografie, iba mu povedali o Bullovi a o adresách a telefónnych číslach jeho ateliéru. Je všakpravdepodobné, ze by ho naučil digitálnee techniky, a čo je dôležitejšieje by mu ich pomohol získať. Ústup č. 1 je ukončený . Ale zamknuté dvere centra Fontanka Zinkografia nevzbudzovali námahu na návrat do čias lomovských fotoaparátov, kyjevských zrkadloviek, surových originálov a socialistických metód tvorby regionálna tlaca, ktorá s radostou uverejoval správy na prvej strane.

Keď už hovorme o spravach. Druhá odbočka.

Nevedno, ako sa Markinovi podarilo v čase vrcholiaceho socializmu vycestovat do zahranicia, a to nie do Bulharska, jednoduchej krajiny, drahej slovanského srdca, ale do Sýrie a Jordánska. Myslim, ze ani dnes sa tam vela ludi nedostane. Netreba si mysliet, ze Pavel Michajlovič dal za toto cesty svojrteľnú dušu, pretože keď sa vrátil, mal svoju dušu so sebou, ale tak či onak, v apogeu stagnácie sa Markin ocitol s kamerou FED uprostred sýrskej púte. Som dosť nevzdelaný, takžem nemožem vopred, kto tam Markin videl. Ale to, čo vzal, som videl. Šialená krása a ruiny nejakej starobylej štruktury. A ľudia, samozrejmé, ideologické nám. pravdepodobne blízki, ale vzhladom na černošský póvod nám. nie veľmi podobní. Dobre, nejde o ľudí, ale o ruiny.

Obávam sa, zo sa budem opakovat, ale za socializmu sa originály fotografie retušovali. Dnes by kaaždý fotograf mal Photoshop, aby si obrazok samozrejme zapamätal. A predtym to bol maliar so štetcom, tukom, bielidom a skalpelom.

A tu. Náš umelec sedí nad Pašovou spravou tou vecou bola v „Smene“, žiarli a v myšlienkach sa škriabe na stĺp „Paša tu bol“. Žartuje, aby nebol príliš závistlivý. A práva keď dokončil svoju prácu, zavolali ho pre. Kuriér sa stretne s umelcom na chodbe, preberie obrazy a odnesie ich do prace. Nikoho nezaujima, čo je na nich napísané alebo nakreslené, zaujíma ho len kvalita zápisu, klišé, staromódny spôsob. Nechcem hovoriť o technológii,“ zlozenie sa zruti“, ale Reno vsetci predplatitelia a skutatelia Smeny zistili, ze Markin je nielen vynikajuci reportér, ale píš aj s chybami.

Ak chcete nepobavilo, ešte nie je koniec, čítajte ďalšiu.

Aj v rozvinutom socializme ste museli chodit z úradu do úradu, nemohli ste sa zamestnat do konca života. Aj ja som prešiel vsetky poschodia Lenizdatu, ale Markina prijali lahsie ako mňa. Bol tam, Pavel Michajlovič, na štátnom poschodí týždenník Leningradskij rabočij, slávnostného diela vtedajšieho komunistického šéfa mesta, súdruha Romanova. A, samozrejme,sýrsko-jordánska reportáž nie je na zahodenie! V pravej chvíli sa Markin obracia s rovnakou spravou, s rovnakými stĺpmi, žiada o omietnenie pamätného nápisu, viackrát volá z mesta, všetci sa zaprisahávajú, že všetko bude v poriadku, ale… Ráno čitatia Leningradského rabova vidia ruiny Palmýry s tým istým nápisom, hoci chyba bola opravená.

Spýtajte sa Markina na emócie, nemožem.

Ústup N 2 sa tiež skončil.

Čo som teda hovoril??

Od vstupu kapitalizmu sa fotografi spájajú: agentury si učtujúú menej, zatiaľ čo jedna pozícia fotografie redakciám, druhá stráž originály, aby ich neukradli, ako bratia Goncourtovci. Pavel Markin sa odmietol zjednotiť, preto sa spravne domnieval, že takto je ľahké stratiťakýkoľvek nezvyčajný výbežok. Korporacie sa nezaujimajú o príbehy, ktore existovali v case, ked agentury ešte neexistovali, a Markin sa oprávnene domnieva, ze su pre dnesny zivot velmi potrebne, a Stara sa o ne, ako najlepsie vie.

Pamätám si, ako všetkým ukazoval veľké dobré fotografie skupiny fotoreportérov zo starých čías – všetci boli oblečení ako chicagskí gangstri z 20. rokov minulého storočia, Klobuky, dlhé kabáty, fotoaparáty a celkom dobrá kompozícia. Ale to bolo tak dávno..

– Pasha! – sme sa opýtali. – Ako sa vám to podarilo natočiť?? Kolko ste mali roku??

– Deväť, – odpovedal Markin. – Otec ma zdvihol do náručia.

To je všetko.