Alexej prehovoril a ja som sa ho snažila neprerušiť. Myslím si, že je dôležité, aby čitatelia počúvali aj jeho neuspěchané rozprávanie bez toho, aby sa rozptyľovali mojimi otázkami. Navrhol som, aby sme začali od začiatku. Alexej súhlasil. Je to teda príbeh v prvej osobe.
Kirovská oblasť. Grehovo, 2011
„Viatka nikdy nemala núdzu o šikovných fotografov-umelcov. Sergej Lobovikov. V sovietskych časoch – Michail Perevoščikov, Nikolaj Zykov, v 90. rokoch – Vladimir Pokryškin, Alexej Mjakišev, Jevgenij Samarin. Všetci urobili nádherné reportážne fotografie, na ktorých zachytili všetku jedinečnosť svojho zázemia. Je smutné, že sa týmto menám neprikladá náležitá dôležitosť.
V prácach viatskych fotografov je väčší stupeň umeleckého majstrovstva ako napríklad v prácach moskovských fotografov. Moskovská fotografia napodobňuje západný štýl a počítačová technika je rozšírená. Vo Viatkinej fotografii je viac úprimnosti, živosti, spolupatričnosti s prírodou. V tomto prípade bola určitá umelecká negramotnosť výhodou, akýmsi štýlom.“
Z internetového rozhovoru s fotografom Sergejom Isakovom pôsobí v Paríži .
Viac informácií – na webovej stránke časopisu Consumer. Fotografické vybavenie“ fotosky
Pozrite si fotografický projekt Alexeja Mjakiševa „Vjatka
Čo presne má autor na mysli v tomto výroku? Je to metafora pre nejaký aspekt fotografie, alebo má toto tvrdenie hlbší zmysel? Aký je váš názor na túto metaforu vo vzťahu k fotografiám?
Autor v tomto výroku používa metaforu pre vyjadrenie istého aspektu fotografie. Hovorí sa, že „fotografia je oknom do minulosti“. Toto tvrdenie nám pripomína, že fotografované okamihy zostávajú zachytené a nezmenené, umožňujúc nám tak návrat do minulosti a prežitie týchto momentov znova. Táto metafora tiež zdôrazňuje silu a význam fotografie ako média na zachytenie a uchovanie pamiatok a spomienok. Je to pekný spôsob, ako nám autor umožňuje vnímať fotografiu ako okno, ktoré nám poskytuje pohľad na minulosť a umožňuje nám si ju pripomenúť a znova prežiť.