História fotografie: Marshak.

Galéria klasickej fotografie z knihy Leonida Lazareva „Guľka pre ‚Takumar'“, v Centre fotografie podrobne analyzovať životné situácie, v centre pozornosti zverejnili zoznam tej-ktorej fotografie. V tomto úryvku je história fotografie.I. ‚M Marshak.

Leonid Lazarev. S.Ya. Maršák, 1964.

V roku 1964 som prekročil prah nového času Krugozor. Bol som prijatý ako zamestnanec na plný úväzok. Prvá redakčnou úlohou bolo fotografovať básnika S.I. Marshak. Šéfredaktor, keď ma poveril touto úlohou, povedal:

– Maršák je známa pozícia. Potrebujte rámik na rozloženie časopisu. Veľké. Vyskušajte stránku.

Pre mňa, ktory som vyrastal v Bratislave, v oblasti okolo Gorkého ulice, stáli básnici a spisovatelia v bronze. Bitter, Majakovskij, Puškin. Maršákovo meno, ktoré preniklo všetkými pór čečebnice a rozhlas, som vnimal – ako členka z bronzu. To, že žil, je úžasné a takmer neoveriteľné. Na mojich pleciach spočívala veľká zodpovednosť, o to väčšia, zo to bola prvá úľava redakcie.

Nešiel som do básnikovho domu sám. Mal som tak seba nieko novinarov, ktori pisali zvuk a text. Takto sa vyvíjala práca v časopise Krugozor: jeden článok fotografie, druhý súbor zvukových správ a tretího textových správ. Úľavou je vytvorenie portrétu. Samozrejme, nemalo by to byt rozhodnenie pre domacnost. Nemala by to byť reportáž, nábrežné rozchodnenie. Vstupime a ocitneme sa vo Velkej miestnosti s mnozstvom nakupku, drobnych predmetov, zalon a mnozstvom prachuu. Mesto je tmavá, dokonca veľké tmavá. Hned som si nevšimol našho hrdinu. Moje oči si museli zvyknúť na slabé svetlo. Na pohovke alebo dokonca na nejakej posteli sedi fyzicky maly muz s deformaciou ramien-prave rameno ma vyssie ako ľavé , s trochou lahostajneho unavenym pohladom, ktory nepritomne hladi pred seba a Čaka. Cítila som vo fyzickej slabosti. Za ním sa zablysli dve oceánske kyslíkové náhľady. Žena, ktora otvorila dvere, hovori, ze mame doslova dvadsat minut, nie viac. Neciti sa dobre a treba ho rešpektovať.

V ruke držím fotoaparát s čiernym filmom, malou sadou optiky, bez blesku, bez pomoci zdroja svetla. Snažím sa cvičiť naraz, ale to sa nedá. Musite ustupiť kolegom. Keď je zapnuty mikrofón a rozhlasový novinar kladie otazku, je neeticke filmovat. Zvuk kamery od mohola zniciť zoznam. Priblížim sa, pozriem sa, vzdialim sa, idem dolava, doprava, obzerám sa. Nie je vhodný na filmovanie. Takmer tma, prepad svetla. Ani dostatok svetla z expozícií, veľké zlate svetlo sveta. Ako vytvoriť svetelný vzor na tvari? Ako zachrániť situáciu. Nemohol som si pomoc a predstavil som si rozhovor so šéfredaktorom, ak by som natáčal bez akychkoľvek zmien. Strašné. Zacínajú sa mi červenať uži. Čo Robi?? Vyjdem na chodbu a rozvam sa so ženou, ktora nas stretla:

– Viac informácií nájdete na oknách??

– Áno, prosím. Ale nie na dlhom. Má problém s jasným svetlom.

Odhrniem pravý záves, aby som osvetlil ľudovú stranu tváre. Druhú zátvorím a ďaľšie odsuniem. Zapnem stropným svetlom. Vytvára všakový, pomalý, nekontrastný, netexturovaný obraz. Pohľad sa na svojho hrdinu zblízka. Vrásky, ktorí majú na tvári veľké množstvo, sú pravdepodobne daňou za každý úspech, za každú literárnu líňu. Viete, ako odtlakok prsta osudu, pravdepodobne ho ma na tvari. Dá sa to vycítiť z kaaždého záhybu, z napätia na jeho perách, z troch pasívneho pohladu.

Moji kolegovia vytiahnu mikrofóny a zacnu nahrani vzajomne dialogy. Mikrofóny prekážajú, dostávajú sa do záberu. Prosím vás, aby ste ich trochu posunuli. Vydavateľ: Sme. sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR. Záber zospodu zväčší túto poetickej klasiku. Kľačím pred ním, pozerám do kamery, jeho tvár je skreslenáa. Lícna košť vycnieva dopredu spolu s perami, oči idú dozadu, sú v medzere. V tme je na strope nieko detailov. Zrejem to nie je dobré pre zlozenie. Registrovať sa. Vstávam z kolien. Pri pohladi zlava-valce prekážajúú a profil Muž je netypický a škaredý. Po desiatkach neistých záberov nájdete bod, kde môžem a mám fotografovať. Je to tichý uhol. Sila záberu sa prenáša do výroby tváre, ale nie je tam dostatok svetla. Znova sa obraz na pani domu a spytam sa, ci je tu stolova lampa.

– Jeden je na ukradol. Teraz vám ho prinesiem.

Podá mi štandardnú čiernu plastovú žiarovku, ktorá sa dá ohňou veľkou slabou žiarovkou. Prihlásiť sa. Je od Mocho hrdinu dosťť daleko, sotva z nej cítiť svetlo. „Čo mám robiť?? Pri hľadaní riešenia osvety premýšlam aj o tom, aký objekt sa nachádza. Dávam osemdesiatpäť milimetrovej. Ide o takzvaný portrétny objektív. Ale vzor objektívu v tomto prípade považujem za nezaujimavý. Zostavil som päťdesiatpäťmilimetrový objekt Takumar, japonský objekt Asahi-Pentax. Pohľad do sveta lepšieho, objektnejšieho, kontrastného, vypuklejšieho. Čo však urobiť so svetlom? Opät sa obratim na pani domu:

– Mozno majú susedia stolové prenosné lampy?

– Prihlásiť sa.

Za dvermi počujem krátke rozhovory so susedmi. Objekt sa dve lampy. Jeden podobný tomu, ktorý ste mali vy, a druhý s ružovým tienidom. Posledný som okamžite bez opýtania vzal. Umiestňujem tieto lampy veľavo a vpravo. Na ľavej strane bola možná umiestniť lampu na kus nábytku a bola trochu navrchu. Svetlo stuhlo. Stala sa čitateľnou ako jar. Nie je to dobré. Takisto to nie je tak dobré ako frontálnyj ústok. Je to neprofesionálne. Musime vytvorit vyvazeny obraz. Musime si vytvorit obraz o zivote tohto muza.

Nepozerá sa na mňa. Myslim, ze vobec pohybuje pohladom zlava doprava, ale nefixuje sa na to, co je viditelné. Pravdepodobne nema vnutornu silu sustrediť sa na to, co sa dej pred nim. Ako na seba upozorniť? Ako mu pomôcť preskupiť sa? To, čo je mu najbližšie, je jeho umenie. Musím mu ho pripomenúť. Aby sa na mne pozorne pozrel. Ale ako..? Keď som zacal komponovať záber od veľkých blízkeho záberu, telo zmizlo, jedna hlava. Zmizol akýsi podstavec so zvlastnymi detailmi-chudá ramená, zahyby košele, všeobecná slabost, naturalizmus. Dospel som k zaveru, ze by som nemal natacat detailne zábery. Zostavenie kompozície s ramenami a pažami. Je to troche diagonálne, dynamické. Detail košele, asymetrický horizont ramien sa stavajúj nevyhnutnými atribútmi. Vysoké vráskavé celé a učesané vlasy ukazujú, je to prvoradá pokračovať v živote a práci. Čo Robi?? Ako ožiť môjho hrdinu. Ako vysloviť jho zahojem o hostí?

Uplynie niekoľko zdĺhavých minút. Záber sa zacne rozpadavat. Od svojich kolegov počúvam otázky..

Riadky, ktoré napísal článok sediaci predo mnou, sa mi v hlave objektili samé od seba. Gestikulujem na svojich kolegov. Úvodná stránka:

– Pani si odbavovala batožinu

Gauč,

Kufrík,

Aktovka,

Obraz,

Košík,

Kartón

A malý psík.

Pri prvých slovách sa mu zablýsklo v očiach a zablýskol mojím smerom. Okamžitá reakcia z mojej strany. Pomyslel som si: „Strih!“. Zacal som cuvat so spodenym fotoaparatom, akoby som chcel povedat: „zaber sa skoncil. Na nejaký čas na našho hrdinu zaútočilo viac novinárov. Pomaly odpovedal. Povedal, zo slova „horizont“ je dobré pre nás časopisu, že mu želá tvorivý úspech, že je všetko v poriadku a že je veľmi rád, že sa objavil takýto kolektív.

Nie, niežeš byť taký domýšlavý, musíš zopakovať situáciu. Tiež som nebol spokojný so svetlom. Obraz sa na svojich kolegov:

– Podržali by ste, prosím, lampu a tento zoznam?. Na jednej strane som zdroj svetla nasmeroval na plachtu, čím som vytvoril mäkké svetlo, ale na ľudovej strane stolná lampa osvetlovala vrch hlavy. Trochuopravím. Kresba sa mi pači. Teraz šlo o to, ako mu vyvolať oči, ako ich otvoriť, ako ho prinútiť, aby sa na meňu opäť pozel? Opakovania toho istého kroku. Prihlásiť sa:

– A toto je pšenica uložená v tmavej skrini. V dome, ktorý postavil Jack.

Pri pohlade na mňa sa takmer usmial. Opät stačím pravé tlačidlo.

Výsledky som videl aj v laboratóriu. Spracoval som material, bolo tam vela nevýraznych záberov a len tieto dva, ktore som si starostlivopravil, sa ukazali ako perfektné. Jeden dopadol o niece lepsie ako druhy. Majstrov pohľad bol sústredený, pozorný. Okuliare so silnými mínusovými šošovkami ho nútili pozerať sa pozorne. Iba tento rámec mohol získať právo žiťďalej. Svojho úlohu som považoval za splnenú.