Forma robí obsah. Vo fotografii je to obsah. Pre Rusa je to ťažké vnímať: máme kult obsahu a neberieme ohľad na formu, – takto sa začína náš rozhovor s Dmitrijom Kosťukovom o fotografii. Na pohovor prišiel z letiska. Inak sme sa ťažko stretávali. Stretnutie sa dlhodobo odkladá. Našťastie sme sa dokázali rozprávať niekoľko hodín v relatívnom pokoji, hoci náš rozhovor opakovane prerušovali telefonáty a každú chvíľu sa niekto zastavil na Škole výtvarných umení, kde sme sa rozprávali. Dima očividne nechcel hovoriť o podrobnostiach svojej cesty do Portugalska..
Rozhovor s Nataliou Udarcevovou
Dmitrij Kosťukov je Slovenská fotožurnalista známy svojimi prácami pre The New York Times, International Herald Tribune, Liberation, GEO a ďalšie publikácie.
Dlhé roky pracoval pre agentúru Agence France-Presse AFP , vrátane účasti na gruzínskom konflikte v roku 2008, na Blízkom východe v roku 2009 a vo vojne v Afganistane v roku 2011.
Mnohé Dmitrijove diela získali medzinárodné ocenenia.
Už štyri roky odovzdáva svoje vedomosti študentom žurnalistiky na Moskovskej štátnej univerzite. v. Moskovská štátna univerzita Lomonosova ako lektor na Katedre fotožurnalistiky a mediálnych technológií.
Osetín nesie domov okennú tabuľu po skončení bojov v Cchinvali. August 2008
Minulý rok Dmitrij spolu s výtvarníčkou Zinou Surovou vytvorili knihu pre deti „Vesmír“. Vydalo ju vydavateľstvo Dorofeeva. Je to reportážna kniha s fotografiami, kresbami, kolážami a komentármi k nim. Kniha sa rýchlo vypredala, vyšlo už druhé vydanie.
– Budú ďalšie knihy?? – Pýtam sa.
– Možno. Zatiaľ vám však nemôžem povedať, čo to je.
– Dima, odkiaľ si dnes??
– Z Portugalska.
– Cestovali ste v rámci úlohy pre časopis?
– Nie, bola to komerčná fotografia.
– Ste fotograf na voľnej nohe a prednášate žurnalistiku na Moskovskej štátnej univerzite. Čo učíte svojich študentov?
– Keď som pred tri a pol rokom začal učiť, hovoril som viac o zručnostiach potrebných na prácu v tlači. Teraz diskutujeme skôr o problémoch pri hľadaní tém, tvorbe vlastných projektov a forme, akou sa materiál prezentuje. Na katedre sa venujem štúdiu trendov v modernej žurnalistike a vplyvu sociálnych médií na fotožurnalistiku.
Je to paradox, ale fotožurnalistika ešte nikdy nebola taká populárna ako teraz a nezachytila toľko ľudí, a zároveň je táto profesia už roky v jasnej kríze. Fotožurnalistika začína existovať v inej podobe a čoraz viac závisí nielen od profesionálnych fotografov a redaktorov. Napriek kríze však tvorivé projekty fotožurnalistov niekedy dosahujú neuveriteľné výšky a takmer vždy smerujú k umeniu. A ak hovoríme o fotografii všeobecne, som si istý, že fotožurnalistika je v Rusku jej najsilnejšou súčasťou. Napriek tomu máme v tejto oblasti autorov, ktorí sú nielen uznávaní na celom svete, ale zohrávajú aj veľmi dôležitú úlohu v celej profesii.
– Ako sme videli z výsledkov World Press Photo v posledných rokoch, samotná fotožurnalistika smeruje k využívaniu umenia pri prezentácii dokumentárneho materiálu.
– Je to prirodzené, pretože keď sa objaví konkurencia, všetci sa začneme od seba odlišovať spôsobom, akým niečo robíme – a to je práve otázka formy, nielen obsahu. Navyše každá mladšia generácia nechce opakovať svojich predchodcov, všetci chcú urobiť niečo malé, ale vlastné, aby odrážali seba a svoje záujmy. A to je veľmi dôležité pochopiť. Pretože, bohužiaľ, celý náš vzdelávací systém a spoločnosť neučia ľudí vyjadrovať sa. Stále nám hovoria a dávajú nás za príklad len tých najväčších, v porovnaní s nimi: „Vy ste Puškin?? Môžete urobiť to isté? Ak neviete, ako to urobiť, radšej to nerobte vôbec!“. Máme predmety, v ktorých sa žiaci prakticky prejavujú – práca, kreslenie, telesná výchova, hudobná výchova… A vieme, aký je k nim postoj. Na MSU mám skvelých študentov – inteligentných a talentovaných – ale akonáhle príde na projektovú prácu, keď treba niečo urobiť samostatne, nastanú problémy.
Nie preto, že by boli neschopní, ale jednoducho preto, že nie sú zvyknutí, nie sú naučení niečo vyrábať, nie sú schopní prekonať „materiálny odpor“, hoci často ani nie do bodu odporu. A „materiálny odpor“ je veľmi zložitá vec, prejavuje sa rôznymi spôsobmi. Napríklad ste dozreli v hlave na to, aby ste niečo urobili, poznáte všetky detaily, ako to teoreticky urobiť, začnete to robiť a dostanete niečo iné, nie to, čo ste si predstavovali. Akoby ste sa nikdy nič nenaučili. Ale učil som sa a mám to všetko v hlave. Často zabúdame, že mnohé tvorivé otázky sa nedajú vyriešiť špekulatívne.
Z knihy Amulety mariňákov, 2011
Vojaci, podobne ako mnohí ľudia, ktorých práca je spojená s rizikom a vysokou zodpovednosťou, sú často poverčiví. V tejto sérii americkí mariňáci ukazujú amulety, s ktorými sa vo vojne nikdy nerozlúčili.
– Prečo si myslíte, že sa to deje?? Našim fotografom sa často vyčíta, že fotia niečo iné ako to, čo je v zadaní.
– Ak hovoríme o tlačovej fotografii, je to preto, že sa neučíme stanoviť si cieľ a neexperimentovať, ale len urobiť dobrú profesionálnu fotografiu bez zbytočných ozdôb. Ale to je dobré pre noviny a osudné pre autorský projekt. Musíme sa tu predsa len rozdeliť. Agentúra je v tomto smere veľmi užitočná: jasne vás učí a vedie vás k určitej všeobecne akceptovanej úrovni sveta.
Najprv idete na natáčanie a všetko natočíte. Ale časom si uvedomíte, že ak chcete reflektovať to a to, tak urobte jedno, urobte dve, urobte tri. Ak chcete vyjadriť niečo iné, urobte to inak. Nie sú to samozrejme predpísané pravidlá a návody, ale skôr optimalizácia procesu, skratka k výsledku. To však nevylučuje kreativitu. Hoci všetky médiá majú svoje hranice. Všade existujú hranice, a to aj v umení. Mnohé veci sa napríklad nemôžu stať umením, pretože sú príliš úžitkové. Ale to všetko sú nekonečné témy..
– Áno, bohužiaľ, od detstva nás učia nebyť nezávislí, vyhľadávať autority, vštepovať strach z omylu – je to, podobne ako iniciatíva, trestné.
– Áno, každý sa bojí vytvoriť médium, chce mať hneď majstrovské dielo, pretože ak to nie je majstrovské dielo, aký to má potom zmysel?? Ak to nie je raketa, ktorá letí priamo na Mesiac, prečo sa vôbec zaoberáte týmito nezmyslami?? Všetko musí byť na univerzálnej úrovni..
Je to všetko to isté, čo sme povedali predtým. A schopnosť vyjadrovať sa – to je veľmi zložité. Keď sa deti učia kresliť, nemajú kresliť kopírovaním, ale samy. Toto je podstata. A kopírovanie sa nám páči, pretože, ako sa zdá, výsledok je hneď lepší, hoci je to ako podvod: výsledok je lepší, ale nakoniec je horší a vy sa oň okrádate..
Zo série „Signatures Of War“, 2011
Vojna nie sú len boje, streľba, bombardovanie, skôr naopak: sú zriedkavé, ale napriek tomu vždy existujú znaky stopy , podľa ktorých človek okamžite spozná, že sa nenachádza na pokojnom mieste. Je to pochopenie inštinktívne rozpoznanie
nezahŕňa komunikáciu s inými ľuďmi – ľudia nemusia byť vôbec nablízku.
– Dima, patríš k tým, ktorí vyskúšali veľa vecí a ako jeden z prvých si uplatnil nové trendy – lomografiu, multimédiá, detskú knihu o vesmíre..
– Zaujíma ma naozaj veľa vecí. Pracoval som v novinách, pracoval som v agentúre a vždy som dal výpoveď, nikto ma nevyhodil. Len nemal dostatok práce. Ale fotografovanie za posledných osem rokov je to hlavné.
– Zdá sa, že ste fotograf a výskumník, alebo skôr výskumný fotograf.
– Áno, mám záujem preskúmať všetko. Predpokladám, že keby som žil napríklad v 15. storočí, bol by som námorníkom. Keby som žil v 19. storočí, objavoval by som nové javy alebo konštruoval.
– Dima, keby si žil v XV. storočí, s tvojou nezadržateľnou túžbou všetko skúmať by ťa upálili na hranici ako kacíra… Je dobre, že žiješ v XXI. storočí!
– Áno, to je isté – upálili by ma na hranici. Teraz už chápete, prečo som odišiel z agentúry hoci to sa dá povedať takmer o každom zamestnaní na plný úväzok ?
– Rozhodne nie. Prečo?
– Pretože v živote je toho oveľa viac. Hoci mám túto agentúru rád a veľmi som chcel nastúpiť do Agence France-Presse.
Medzi mnou a mojimi študentmi je len šesť alebo sedem rokov. Ale pred šiestimi rokmi tu nebolo nič také ako teraz. Takéto príležitosti neboli. Teraz si môžete rýchlo vyhľadať čokoľvek, čo vás zaujíma, akýkoľvek výber hviezd, fotografie, prejsť na webovú stránku akejkoľvek agentúry, kontaktovať ju.
Ale potom som si jednoducho kúpil všetky noviny a časopisy v novinovom stánku, našiel telefónne čísla fotografických služieb a všetkým som zavolal. Ukázalo sa, že takmer všetci sa o mňa vôbec nezaujímajú, čo je v poriadku, ale v Kommersante Jurij Djakonov povedal: „Príďte sa pozrieť, pretože každý môže rozprávať krásny príbeh. Je tu veľa dobrých ľudí a nás nezaujíma, či ste dobrý človek alebo nie – zaujíma nás, aký ste fotograf.“. Aby som bol úprimný, pred Kommersantom som v živote nerobil žiadnu reportáž: fotil som krajiny, fotil som svojich priateľov, ktorí boli horolezci, pretože som sám kedysi liezol po skalách. Presne to sa podarilo. Pretože každý prišiel s fotografiami zhromaždení a demonštrácií. Študentom vždy hovorím: nesnažte sa súťažiť s profesionálmi v tom, čo robia lepšie ako vy. Myslíte si, že s vami nespolupracujú, pretože nefotografujete prezidentov, ale to vôbec nie je pravda. Naopak, každý potrebuje fotografie z bežného života. A keď sa ma ľudia pýtajú, na akú tému sa majú vybrať, vždy hovorím, že každý má svoju vlastnú tému, svoju vlastnú subkultúru. Je nám bližšie, zaujímavejšie a zrozumiteľnejšie. Ak idete lyžovať, odfoťte svojich priateľov lyžiarov. Keď budete piecť tortu doma s priateľkami, odfoťte sa pri pečení torty..
Každý má v živote niečo, čo ho baví. Ale z nejakého dôvodu si myslíme, že o to nikto nemá záujem. S kolegyňou Natašou Kolesnikovou sme raz analyzovali výsledky súťaže a ona povedala jednu dôležitú vec: medzi víťaznými príbehmi nie sú žiadne stredne veľké. Víťazmi sú buď super mega globálne udalosti cunami v Japonsku, arabské revolúcie , alebo veľmi súkromné, intímne udalosti napríklad moje dieťa začalo chodiť . Každý však môže natáčať svoje deti.
Z projektu „Peers“ Rovnaký vek , 2011
Séria portrétov príslušníkov americkej námornej pechoty a afganskej národnej polície v rovnakom veku. Spoločne bojujú proti Talibanu a chodia na spoločné hliadky. Americká armáda tiež cvičí afganských policajtov. Séria nie je ukončená a musí pokračovať.
– Lenže nie každý sa dostane do antológie modernej fotografie.
– Áno, ide o to, ako strieľať. Problém témy určite existuje. Ale každý má aspoň jeden predmet.
– Súhlasím, ale musíte si uvedomiť, že objekt je VÁŠ objekt a nikto okrem vás ho nebude fotografovať.
– Nie je to ľahké.
– Dima, spomeň si na svoj prvý dojem z Kommersantu. Čo bolo prekvapujúce?? Bolo ťažké si na to zvyknúť?
– Chcel som len pracovať a Kommersant mi dal príležitosť pracovať veľa. Páčilo sa mi, že som veľa strieľal. V prvom roku som mal šialené množstvo výhonkov: neskôr som ich spočítal asi tisíc, alebo skôr asi 900. Vždy dva alebo tri výstrely denne. Okrem toho som vystrieľal všetko, čo som videl. A navyše štúdio. V mnohých médiách nie sú žiadne víkendy. Máte pol dňa voľna alebo si môžete vziať voľno, ale takto ste vždy pripravení. Je to ako práca v sanitke.
– Noviny, agentúra, časopis. Povedal by si, že teraz fotíš pre časopisy??
– Sú tu jedny noviny, New York Times. Nemôžem povedať, že pre ňu fotím každý deň, a nie som jediný, kto pre ňu fotí, ale robím určitý počet fotiek mesačne alebo ročne. Sú časopisy, s ktorými spolupracujem. Sú situácie, keď s kolegami niečo robíme nie pre médiá, ale preto, aby sme o tom informovali. Sú aj iné veci, ktoré s fotografiou vôbec nesúvisia. Takže práca na voľnej nohe je pre mňa oveľa zábavnejšia. V súčasnosti robím oveľa viac novinárskej práce pri akomkoľvek druhu fotografovania ako kedysi. Ale v poslednom roku a pol sa snažím čoraz viac pohybovať takpovediac opačným smerom, smerom k umeniu, hoci vizuálne to možno ešte nie je také zjavné, ale musí sa to prejaviť – to všetko je ten istý „materiálny odpor“.
– Ale vaše projekty The Same Age a Marines‘ Amulets sú umelecké. Okrem informácií je tu aj koncept, výskum, dialóg s divákom..
– Najviac zo všetkého by som chcel dokončiť knihu „Peers“. Toto je len začiatok. V noci sa mi o tom sníva. Vidím, ako sa to robí – až po obálku knihy. Problém je, že to nie je udalosť, ktorá sa dá voľne natáčať – na dokončenie tohto projektu potrebujem služobnú cestu do Afganistanu s americkou armádou. Je tam veľa organizačných problémov: je ťažké nájsť publikáciu, ktorá by bola pripravená tam ísť, najmä po stiahnutí vojsk.
Z projektu Ninja – Mongolia Illegal Gold Miners, 2012
Portréty jednej rodiny a ich blízkych príbuzných nelegálnych zlatokopov v Mongolsku, ktorých miestni obyvatelia a oni sami nazývajú „nindžovia“. Zlato sa v Mongolsku ťaží povrchovou ťažbou. Podľa úradov sa približne 40 % zlata ťaží nelegálne, a to buď jednotlivcami, alebo celými firmami. Približne 600 ľudí ročne zahynie pri nelegálnej ťažbe v zlatých a iných, napr. uhoľných baniach.
– Nedávno ste sa zúčastnili na workshope s vizuálnym skladateľom Josém Bautistom. Čo si myslíte o multimédiách?
– Najväčším objavom bol pre mňa zvuk. Jose ako skladateľ dokáže ukázať, aký dôležitý je zvuk, ako ťažko pracuje. Čo ma však na multimédiách zaráža, je to, že vyzerajú ako nedokončený film. Okrem toho je tento formát tak neprehľadný. Ak vás projekt na začiatku zaujal, máte, samozrejme, záujem si ho pozrieť, ale sám o sebe ako fotografia vás multimédiá málokedy zaujmú. A rovnako ako na skutočný film, ani na multimédiá nikto nechodí do kina. Na dokumentárne filmy ani veľmi nechodíme..
– Čo je základom vašich multimédií?
– Je to príbeh o nindžoch – nelegálnom zlate-
Vyhľadávače v Mongolsku.
Nenápadne sa vzďaľujeme od modernej fotožurnalistiky a začíname ľutovať, že nemáme vždy možnosť tlačiť, vystavovať a ukazovať verejnosti našich obľúbených autorov.
– Chcel by som zarobiť nejaké peniaze,“ hovorí Dima, „a založiť nadáciu, ktorá by poskytovala granty fotografom na ich projekty vrátane výstav a kníh. Pretože je už dávno známe, že žiadať peniaze za niečo vážne je zbytočné – je jednoduchšie si ich zarobiť sám.
– Aj ja o tom snívam!..
Ruskí vojaci prechádzajú cez gruzínske dediny vypálené Osetíncami medzi Javou a Cchinvali. august, 2008
Ruské tanky vychádzajúce z Gruzínska Južného Osetska pri tuneli Roki. august, 2008
Prechod cez rieku Musa Kala,
Provincia Helmand, Afganistan, február 2010
Vojaci čečenského práporu „Vostok“ menia svoju pozíciu
Počas mínometného ostreľovania pri Cchinvali. august, 2008
Ako sa môžeme podporiť deti, aby vytvárali originálne umenie namiesto kopírovania?