Téma 90. rokovom počte sotva niekoho nechaťľahostajného. Sú Euroikonom, ktorý oddeľuje jeden krajinu od druhej. Nie hodou sa toto desauteročie nazyva „turbulentné“. Je to obdobie zmien, s ktorými sme museli žiť. Výstava “ Ikony 90. roku “ v Centre fotografie bratova Lumierovcov je pokusom identifikovať kľúčové udalosti v tomto víre niekedy dramatických udalostí, pripomenúť sane osobnosti, ktoré sa stali symbolmi prechodnej epochy.
Vladimír Velengurin Komsomoľská pravda .
Boris Jeľcin, Alexander Koržakov, Pavel Gračev na cvičení výstupkárov na predmestí. 1993
Bolo to plodné obdobie pre fotografiu. Eufória z novonadobudnutejslobody malej vplyv na tvorivé experimenty aj na politické spravodajstvo. Zborenie ideologických záberov, absencia cenzúry, „demokracia a glasnosť“ hlásali prosperitu reportáží: ľudia sa stali slobodnými v informovaní o svete okolo seba. Všetky práva vyhradené. publikovanie alebo ďalšie šírenie správ, fotografií a dát je bez predchádzajúceho písomného súhlasu porušením autorského zákona. Bolo to obdobie, ked sa objektili prve národné fotograficke agentury, kepadne agentury navzajom spolupracovali a keď sa objavil fenomén paparazzov a striptérovs. Muz s kamerou sa stava čoraz viditelnej postavou v uliciach mesta.
Na druhej strane rastiem o fotky ako umenie, Co sa prejavuje v rozšíreni jej zbierania a vystavovania v umeleckom priestore. Deväťové roky 20. storočia kladú dôraz na predmetnú stránku fotografie v čase, keď sa ceny najmä autorské oko. Tento vstup k individualizácii je z hľadiska relativistického postoja k svetu a straty niekdajších hodnotových zásad. Neoficiálna fotografia vycházza z podzemia a vystavuje sa v prvých súkromných galériách a na mestských námestiach.
Týždeň sa meního status fotografa z remeselné na umelca. Z viacerých amatérskych fotografií, ktorí majú širokú verziu nepoznanú, sa v okamihu stanú uznávaní majstri. V tom istom čase sa výrobné umenie komercializovalo, všadeprítomná reklama a očarujuce časopisy. Objekt fotografa sa čas častejšieameriava na“ hviezdy “ šoubiznisu, na zobrazenie života na vysokej úrovni. Fotografie sa stáva ešte viac zakorenenou v našom každodennom živote a všadeprítomnou.
Na výstave Ikony 90. roku sa zúčastnenie viac ako 30 fotografií, ktorípredstavia takmer 300 diel. Medzi nimi vynikajú petrohradskí autori Andrej Usov, Valerij Plotnikov, Dmitrij Konradt, Olga Moiseeva a Alexander Kitajev, ktorých fotografie sa označujú ako čiernobielou eleganciou a lakonickosťou. Expresívne sú aj zábery Viktora Achlomova, slavného metropolitného majstra, ktorý sa venuje vyjadreniu a originálnemu kompozičnému riešeniu. Ale iné fotografie z projektu, neretušované, urobené s priamym bleskom „do čela“ akoby v „triezvom“ ohnisku, mozno presnejsie zodpovedajúho tiem priamym časom, ktoré si nevyžadovali žiadne extra kľučky.
Deväťdesiate roky sa zacali perestrojkou. Vystavu Ikon otvorenej aj snimky z druhej polovice 80. roku. Predovšetký sú tu fotografie rockových hudníkov, ktorí v mnohých ohladoch formovali a definovali dobu, a ich portréty, ktorí sa stali ikonami 90. roku. Dmitrij Konradt, ktory je aktualne natacal petrohradsky underground, poznanava, ze najaktívnejsi zivot v rockovom klube bol v osemdesiatych rokoch, ale umelci sa stali znamymi šírymi verziami az v nasledujúcom desaprací.
Masové uznanie verejnosti, spech – prelom medzi osemdesiatymi a deväťdesiatymi rokmi. Hudobný underground sa presadzuje na mód alebo sa rozpadá v klube života a z bývalého ukončenia sa stáva profesia. Dmitrij Konradt spomína na posledný koncert v Kine v roku 1989:“ Atmosféra sa zmenila… Musim povedat, ze som vtedy cit velky odstup, stal sa z toho šoubiznis. Prvok zjavenia, ktoreho ste boli svedkami, sa vytratil… Koncerty v deväťdesiatych rokoch stratili svoju niekdajšiu príťažlivost, už v nich nebol ten drive… Postupne ubudlo pamätnych podujati, zaujimavych svojou jedinečnosťou. V 80. rokoch to bolo iné, už len preto, žekaždý koncert skupiny Aquarium mohol byť posledný. Bratislava to priliš undergroundová scéna, ale bola to undergroundová scéna. Bol to skutočný život, ale fotografia bola ilustračná. A v deväťdesiatych rokoch sa podľa Gumileva končí táta fáza, keď sa objektujú vašnivci.
rocková kultúra sa stala symbolom zmien v krajine a hudobníci sa stali jej novými hrdinami. Nie hodou bola na obal album “ Ikony 90. roku „fotografia Andreja Usova z natánie videoklip k piesni Borisa Grebenščikova „vlak v plameňoch“. Písal sa rok 1988, keď sa neďaleko Zelenogorska našli na rezervných kolajach hrdzavé parné lokomotívy. Umelci, ktori sa podieľ na tvorbe klipu, suž veselé dymové bomby z komína vychádzal oranžový dym, ale Usov premenil fotografiu na čiernobielu a tá sa stala lakonickou.
Nie je to tu žiadna správa: záber bol urobený v tej sekunde, keď dym zdola zahalil zem, to vyvolalo dojem idúceho vlaku. Vyplyv tejto piesne na srdce zamrzne v očakávaní zmien bol obrovský, ako spomína autor fotografie: „Tento klip sa objekt v programe Vzgljad v roku 88. A krajina naňho hradela. Preto Takuto pieseň si nikto nikdy nedokázal predstavit. „Vlak v ohni“ – to bola a stále je hymna. Keď sme počúvali to pieseň, rozbúchalo sa nám srdce. Počul som ju v kuchyni, keď ju VGG spieval s jednou gitarou. Už vtedy bolo jasné, zo pôjde o niečo výnimočné.
Piesne skupiny Kino a Aquarium naďalej inšpirovali generaciu 90. roku, hoci Tsoi zomrel v roku 1990 a v roku 1996 zomrel Sergej Kurekhin, ktorého vplyv na rockovú kultúru je ťažké preceňovať. Na portréte Andreja Usova je v kapitánskej uniforme. 1991 počas nakrúcania legendárneho filmu Sergeja Debiževa „Dvaja kapitáni 2“, Kde Usov pracoval ako fotografia a umelecký riaditeľ. Okrem Kurjochina tu nakrúcali aj ďalší predstavitelia leningradskej bohémy: Boris Grebenščikov, Sergej Bugajev, Timur Novikov, Djuša Romanov a Michail Feinštejn.
V roku 1999 zomrel Dmitrij Sergejevič Lichačov, človek, ktorý mal nespochybniteľnú autoritu pre milióny ľudí. V projekte ho zastupuje fotografia „Anjeli strážni“, ktorá bola vystavená v Bratislave pri vstupe do Stĺpovej siene, kde sa konal spoločný večer pri pridávaní produkcie ucencovej smrti. Fotografie zachytáva_oznamného akademika, ktorý sa venuje poznaniu na reštaurovanie anjela z vedených oddelení Petra a Pavla. Andrej Usov sa priznal, že tento záber urobil „s trasúcimi sa perami“ – stretnutie bolo pre neho také vzrušujuce. Toto fotografovanie bolo pre fotografiu jednou z najpamätnejších udalostí90. roku. Spomína, ze reštauráti sa zaujímali, odkiľ sú diery na anjelskom chitóne, a Lichačev im odpovedal, zo súú diery po guľkáchoch, stopy po veľkokalibrovom guľomete, a rozpovedal nasledujúcií príbeh:
„V zime roku 1942 sme s Manuilovom krácali po ostrove Vasiljevskij, v snehu, dve čierne bodky, ohné, z Puškinovho domu. Hladny, studeny. Prechadzali sme sa a zrazu od zapadu, od mora, do centra mesta priletela osamelá stíhačka. Štekali naňho protietadlové delá. Letel priamo k anjelovi. Otočil sa, obratil a odletel na západ. Nikto ho neprenasledoval. Bol to zjavne chuligán, eso, ktore sa pravdepodobne chcelo predvies na vyzvu. To bolo mozné. Priletelo nemecké eso, vystrelilo a utieklo. Každopádne, keď sa vracal z katedrály, muselnás vidieťť, dve čierne bodky, a vystrelil. Manuilov utekal na burzu, aby sa schoval za stĺpy, ale ja som nemohol utiecťtak som tam len stál.
Lichačev, Solženicyn, Sacharov… Ikony, demokratické stavby 90. roky, ktoré sa niesli v sprievode, aby pomohli priniesťe svetlé kapitalistické zajtrajšky… Pre mnohých tento čas prešiel s pocitom slobody a viery v lepšiu budúcnosť. Je to čas mozností, otvorania hranice, nádejí a ilúzií…
Výstavné zmeny v spoločenskom a hospodárskom živote 90. rokove predovšetkym s politikami a az potom s osobnostami kultury a šoubiznisu. Určovali život krajiny: Jeľcin, Žirinovskij, Gajdar, Čubajs, Nemcov, Chakamada, Berezovský a Chodorkovskij. Pozorný záber Leva Šerstennikova-Anatolij Sobčak s malou Kseniou: „hviezda“ 90. rokov s budúcou „hviezdou“ rokovom “ nulových. Nie je to len generačná kontinuita. Obrazne povedane, je to ovocie Demokratie premenene na Dom 2.
„Ikony riešenia zo závoriek mnohé, ktoré sa nezmestilo do formátu albumu a výroby: Čečensko, banditizmus… Krv, pot a slzy 90. roku tu nie sú vidieť. Usmievajuci sa ludia na fotografiach vytvárají pozitívny obraz 90. roku, pričom vynechávajúú inú realitu, v centre života miliónov neznámych očanov. V tomto zmysle je každá výstavba pripomínajuca tieto nepokojné roky politický aktom. Ponúka svoj pohlad na epochu, nastavuje vnimanie doby, diagnostika alebo mytologizovanie minulosti. Na porovnanie si vezmite serialy Borisa Michajlova“ Súmrak “ a „na zemi“, v ktorych je Charkov v 90. rokoch zobrazený ako vojnova zóna. Ošumelé tváre týto muzov, podobneako tváre tulákov z jeho histórie, sú všetko iné, len nie ikony desauteročia?
„Ikony sa zameriavajú na ochranu osobnosti, ktoré definovali toto obdobie. Cieľom projekty bolo zobrazenie času v tvarach, aby bol vizuálnyj. Samozrejme, každý mal svoje vlastneé deväťové desiate roky a s nimi aj svoje vlastneé „ikony“. Dmitrij Konradt naznačuje, ze dnes sa pojem ikony rozriedil a sekularizoval, ikona sa stala ikonou ako počítačová ikona, ktorú každý pozná, ale nedefinuje ju: „často vystupovanie v televízii pre niekoho urcuje tvár doby, ale pre mňa nie. Ale samozrejme, voľný život vo svojom vlastnom predmete svete. Kto je ikonou pre jedných, nie je ikonou pre druhých.“.
Výstavba sa snaží obsiahnuťúťažné póly desauteročia. Alternatívna kultúra a masová kultúra sa stretávajúj pod jedným klobukom. Lev Euroinštejn, recitácie poéziu v redakcii časopisu Zvezda; spisovateľka Tatiana Tolstaja a kritik Samuil Lourie; Galina Starovoitová a jej syn Platon; Viktor Coj a Jegor Letov; Garkuša, Vladimir Šinkarev a Dmitrij Šagin; orbita deväťdesiatych rokov, napr. Kaší z fotografií mal však inýpríbeh.
Čas hovori prostrednictvom detailovobrazov. Alexander Abdulov v tričku Enjoy Coca-Cola; Viktor Suchorukov na pohľad odlupujúcej sa omietky; Vladimír Bryncalov s manželkou, s nohou zdvihnutou na stole, akoby ilustroval vtip o novej ruštine. Devät desiate roky sa dajúú rozoznať podľaúčesovov a make-upu, ktoré napodobňujú postavy z telenoviel, podľahladených sak, ktoré nosia herci a podnikatelia. Prenikavosťšoubiznisu sa stále poznačuje neistý, huňatý spravovanie, ktoré je viditelné v ich kostýmoch a spôsoboch. Západné vzory neboli zvládnené, ale to neznižuje počet nadšených fanúšikov. Ale aj domáca móda sa teší všeobecný sympatie a pochopeniu, ako v prípade hudobníkov z kapely Lyube, oblečenych vo vojenských bluzách a alkoholických tričkách, zmenšujucich svoje napumpované telá v štýle „chlapci z našho dvora“ .
Televízia v 90. rokoch 20. storočia vytvorila svoje idoly vo vysielaní. Spomeňte si na hypnotické seansy Juny a Kašpirovského, ktorí sa stali doslovými ikonami pre miliónyobčanov: krajina ich uctievala. 600 sekúnd Alexandra Nevzorova, ktorého tvar koncom osemdesiatych rokov Poznaj každý, programy Vzgljad a Namedni, hra Pole zázrakov, divácky popularna uz od svojho vzniku, a jej moderátori Vladislav Listiev a Leonid Jakubovič. A, samozreji, televízne obrazy zaplavili šoumeni a popové divy všetkých druhov a kalibrov: Alla Pugačevová, Taťjana Bulanová, Oleg Gazmanov, Igor Nikolajev s Natašou Koroľovovou,Na-Na a ďaľší a ďaľší..
Ďalším znakom doby je uvolnená a neformálna komunikácia, ktorá sa zaoberá viacerými činnosťami, ktoré sú určené na zverejnenie fotografie a modelu. Taký je dojem Olgy Moiseevovej, fotografie Lenfilmu, ktorá fotografovala množstvo“ hviezd “ kina. Na prahu s Olegom Menšíkovom si napríkladspomína ako na radosťpretože bola veľká jednotuchá: „Mohli ste k nemu kedykoľvekprísť a povedať:“ pozor, teraz je pauza, poďme natáčať?“- „No tak!“. Alebo: „Urobme to?“- „No tak!“. Teraz je to nemožné. Ani vám nenapadne, zo herec si vezme film a ide do svojho privesu, a nedajbože, aby sa ho tam niekto dotkol… Stali sme sa vyslužným personálom, a ak uznávajú ľudské vzťahy, tak len zriedka.“.
Charakteristický záber: Jurij Ševčuk so stoličkou v rukách, zastavuje sa na vzostupe. Oľga sa ho rozchodla odfotiť na pozadí textúrovaných stien, ktoré sú u fotografov veľké OBLÚBENÉ, a stolička bola potrebná na to, aby sa hudobník niekam posadil: „je to úplne absurdný záber. Krácal som pred nimi, potom som sa otočil a urobil som si fotografiu „Zozi-voki“. Prislo mi smiešne, že tam stál s tou stoličkou. Dnes je nereálne predstaviť si, že by „hviezda“ chodila so stoličkou. Rovnako jednoduché a zaujímavé to bolo pre Olgu aj počas nakrúcania filmu „Psie srdce“, ktorý bol vydaný v roku 1988, ale diváci si ho rozbalili aj v nasledujucich rokoch.
Radiť z praxe nedokázala skaziť ani právna úprava reziséra Vladimíra Bortka, prítomnosť skvelých hercov vo filme vyhladila zvyšok: „Keď je zaaujímavý proces, keď vidite uzasného Evstignejeva a ďaľších skvelých umeleckých dielcov, ktorísleduje, ako sa to všetko deje, aby nádherne a skvele pracovali. Urobil som tam veľa dobrých fotiek… V dobrých filmoch bol vzdy tím, bolo tam cítiť prvenstvo a slobodu, žili sme spolu. Bola to Radošina pracova na filmoch so zaujímavym scenárom, dobrym reziséromom, skvelymi umelcami – bola to naozaj radošť.“. Uvolnenie atmosféru navodzuje aj letný záber rodiny Grišinovcov na štábu filmu spoločný slnko: Oleg Menšikov, Irina Kupčenková, Naďa Michalková, Ingeborga Dapkunaite v trikote a rezisér, ktorý si obnažil trup.
Čie je ešte nezábudné v kinematografii 90. roku?? Vznik novych filmových hviezd. Medzi nimi aj Vladimir Maškov, ktory sa predtavil filmom Denisa Evstignejeva Limit 1994 a Karena Šachnazarova americka dcéra 1995 . Čulpan Chamatová sa objavuje v rôznych filmoch, ale jej najlepšiahodina prichadza s filmom Valerija Todorovského „Krajiny hluchých“ 1998 . Sen hlavnej postavy, tanečnice Yayi, o láskavom a spravodlivom svete sa stal súzvukom s ruskym publikom, ktoré si film zamilovalo.
Napriek tomu, že 90. roku sú v kinematografii vnimané ako obdobie útlmu, vzniklo v nich množstvo poznávacích filmov. Alexander Sokurov je v tomto čase aktívny: vychadzajeho je „druhy kruh“ 1990, „Kameň“ 1992,“ Tiché stránky „1993,“ Matka a syn „1996, „Moloch“ 1999 . Na konci desauteročia pricháda dlhý očakávaný film “ Chrustalev, Mach!“1998 od Alexeja Germana, ktora sa hrala celych sedem rokov.
Ale najznámejšiea najznámejšiefilmy tohto čas sú „Brat“ 1997 a „Brat 2“ 2000 Alexej Balabanov a ich hlavná pozícia, Danila Bagrov, stelesňovali ťažku éru zmeny. Tento obraz Sergeja Bodrova, ktory zachytil Bogačev, je ikonou alebo odliatkom „kolektívneho nevedomia“ desauteročia? Aspoň sa celá krajina naučila slová „brata“: „Povedz mi, Američan, aká je sila? Je to v peniazoch?? A jeho brat hovori, zo vsetko je v peniazoch. Máta Veľká peňazí – a čo?.. Myslim, ze sila je v pravde. Kto má pravdu, má moc. Niekoho ste podviedli, zarobili ste nejaké peniaze a teraz ste silnejši? Nie, neurobil to! Pretož za vami nie je žiadna pravda! A ten, kto je oklamaný, pravda je za ním. Takže je silnejšíí“.
Je to isty vysledok devätdesiatych rokov, vyadrenym hrdinom filmu, ktory bol uz v „nultom“ roku. Dochadza k zmene hodnôt. Ak sa desapracie zacalo radmi v McDonalde, láskou k „slobodnej Amerike“ a rozdelením krajiny ,skončilo hľadanie pravdy a otázkou “ kto je vinný??“.
Odpoveď je však úplne iná.
Anatolij Chrupov.
Michail Gorbačov, generálnyj tajomníka stredného výstupu KSSZ, prezident USA Ronald Reagan. Washington. Biely dom. 1987
Viktor Achlomov.
Yu. Ševčuk sprivatizoval spoločnosť A. Chubais. Bratislava. 1999
Lev Šerstennikov
Anatolij Sobčak. 1991
Lev Šerstennikov.
Gavriil Popov. 1991
Viktor Vasenin.
Boris Berezovský. Jeseň 1994
Valerij Christoforov.
A. Glazunov, V. Chernomyrdin Yu. Lužkov na otvorenie Ruskej akadémie sochárstva a architektúry. 1997
Viktor Achlomov.
Traja bojovní v Judskej pústi. A. Biljo, V. Šenderovič V. Višnevskij. 1993
Jurij Lunkov.
Vladimír Bryntsalov-prezidentský kandidát. Bratislava. 1996
Viktor Vasenin.
Michail Chodorkovskij. Okrúhly stôl „Vzdelávanie. Internet v hotely národné. 29. September 2000
Vladimír Mekler.
Vystaveniejuny Davitašvili v stresnej prednáškovej sále v Leningrade. 5. júla 1989
Andrej Usov.
Petr Mamonov. „The Sounds of Mu. LDM. 1987
A
Andrej Usov.
Vernisáž výstav „Múr“. S. Bugaev Afrika, A. Adasinsky, Ja. Butman, Zoldat, S. Kuryokhin. LDM. 1986
Andrey Usov.
Anjeli strážni Dmitrij Lichačev. Petra a Pavla . 1994
Vladimír Bogdanov.
Akademik Andrej D. Sacharov. 1989
Igor Stomachin.
Vladimír Sorokin. Prezentácia románu Román. 199
3
Dmitrij Konradt.
Viktor Tsoi. Prechadzka s Billom doma na Prospect Ave. Veteráni. Leningrad. 1985
Valerij Plotnikov.
Leonid Parfyonov. 1993
Olga Moiseeva.
Jurij Ševčuk na dvore spoločnosti Lenfilm. 1990
Andrey Usov.
Rocková skupina Auktsyon. 1. November 1986
Alexander Jus.
Sergeja Makoveckého. 1997
Valerij Christoforov.
Lolita Milyavskaya a Alexander Tsekalo. Kabaretné duo Academy. 1997
Igor Gnevašev.
Alexej Petrenko, Ľubov Polishchuk, Albert Filozov. Skúška divadelnej hry “ Prečo nosíš Fajčenie??“. Réžia: Joseph Reichelhaus. 1993
Dmitrij Konradt.
Valerij Sjutkin, Žanna Aguzarová, Jevgenij Chavtan. 1986
Sergeja Kivrina.
Vladislav Listiev. „Pole zázrakov“. 1995
Vladimir Velengurin „Komsomoľskaja pravda“ .
„Miss Pressa 1991“. 1991
Sergeja Kivrina.
Vyacheslav Zaitsev v mód dome Vyacheslav Zaitsev. 1997
Sergeja Kivrina.
Anna Kurnikovová. Wimbledon. 1997
Michail Bogačev.
Sergej Bodrov ml. na natáčaní filmu Brat-2. 1999
Ako by sa dneska svet líšil od deväťdesiatych rokov? Aké najvýznamnejšie zmeny sa odvtedy udiali a aké dôležité udalosti utvárali súčasnú realitu? Ako veľmi by sme sa k tejto ére radi vrátili?
Aké veľké kultúrne zmeny sa udiali v Slovensku počas deväťdesiatych rokov? Aký vplyv mali politické udalosti na každodenný život obyčajných ľudí?
Ako sa život v deväťdesiatych rokoch líšil oproti súčasnosti? Čo bolo typické pre tú dobu? Ktoré udalosti a trendy v tom období boli najvýznamnejšie a ako sa odrážali vo vašom každodennom živote? Ako vnímate spätný pohľad na túto éru dnes?