Fotografka Annie Leibovitz: Život ako fotografia

Pre súčasnú americkú fotografiu je meno Annie Leibovitz ikonou. Je pravdepodobne jednotnou z najtalentovanejších a najvyhladávanejších fotografiek súc. Je veľmi všestranná, dokáž za pomoc v akomkoľvek žánri, hoci sa najprv preslávila ako portrétna fotografia. Medzi jej modely sú tváre, ktoré sa zaoberajú objektmi pred profesionálnymi fotoaparátmi. Ale len Leibovitzovej sa podari zachytiť podstatu ako presne, ze sa portrétne neskôr stane jeho symbolom: Demi Moore, Mick Jagger, Michail Baryšnikov, Patti Smith, Leonardo DiCaprio, Robert De Niro, Al Pacino, Scarlett Johansson – to nie je úplný zoznam..

Nicole Kidman, New York. 2003 Chromogénna tlač

Annie Leibovitz

Annie sa narodila v roku 1949 vo Westporte na predmestí Waterbury v Connecticute ako tretie zo šiestich detí v rodine dôstojníka amerického letectva. Jej prastari rodicia z matkinej strany boli židovski prisťahovalci Zo Slovenska a rodicia jej otca prisli do Ameriky z Rumunska. Rodina sa často sťahovala z jednej vojenskej základne na druhej. Annie svoje prvé fotografie urobila na Filipínach, kde jej otec slúžil počas vojnyho vo Vietname. Boli to krajinky, rodinné fotografie a žánske fotografie. Už na strednej škole sa dievča zaujímalo o tvorivosti, hralo na hudobné nástroje. Po absolvovaní Sanfranciského inštitúcie umenia sa presťahovala do Izraela, kde pracovala na archeologickej expedícii v jeruzalemskom Starom meste. Tam sa Leibovitzová rozhodla stáť sa fotografkou.

Annie zacala svoju kariéru v roku 1970 v časopise Rolling Stone. Po získaní práce korešpondentky na hlasnej nohe sa trinásťročných venovala fotografovaniu hudobníkovu a skoniec sa stala hlavnou fotografkou zverejnením. Neskôrna bola pozvaná do najvzdialenejšieho amerického časopisu Vanity Fair, s ktorýmspešne spolupracuje dodnes.

Očiatkom 90. roky si Annie otvorila vlastneštúdio v New Yorku, kde fotila módu pre časopis Vogue a reklamné kampane pre znám značky ako Louis Vuitton, Disney, Gap a ďalšie. Leibovitzová nie je len fotografia, je kronikárkou celej éry: od Rollinsovcov ČEZ Trumpovcov aj po Kráľovej Alžbete. Okrem cien Grammy má na zoznam ocenení aj titul „žijuca legenda“ od Kongresovej Knihy a titul „najlepší fotograf roka“ v rôznych kategóriách – od portrétovov až po módu a reklamu fotografie či „najlepší obalku desaťočia“ – sa nedajúú odpoveď.

Dnes 62-ročná Leibovitzová je poprednou americkou portrétistkou, bohyňou časopisového lesku, feministickou a libertariánskou ikonou a ženou, ktorej životopis je plný kontroverzný. Možno právo preto poznať knihu a postaviť s rovnakým názvom Annie Leibovitz. Živé fotografie. Annie Leibovitz: živé fotografie, 1990-2005. Ale nielen preto, zo všetkých Ukáž svoj osobný život beznej Ameriky. Boli aj iné dôvody.

V roku 1990 Annie vydala svoj prvý retrospektívny album fotografie 1970-1990, ktory vytvoril s pomocou svojej blízkej priatelky, americkej kulturologičky a spisovatelky Susan Sontag. Práca od prvých skúseností až po roku 1990. Toto je akási prvá časť dnešnej retrospektívy. Potom bol vystaveny v medzinarodnom centre fotografie New York, v mnohych krajinach Europy a Azie, ako aj v Australii. V roku 2000 vystavu prezentoval Moskovský dom fotografie v Maneži. Druhá časť retrospektívy sa začala v Brooklynskom múzeu október 2006 ešte pred, ako postaviť zaočala svoje úspešné medzinárodné turné.

Susan Sontag, Petra, Jordánsko. 1994

Chromogénna tlač.

Materiál, ktorý sa dostal do kníh a bol prezentovaný na výstave, je viac ako žiarivé portréty celebrít, štát na veľké márnosti. Nie je to len ikonická práca najúžasnejšieho a najlepšieho plateného amerického fotografa. Je to akýsi životopis v obrazoch, alebo skôr opis posledných pätnástich rokov jej života a práce, plných šťastných i tragických momentov. „Denník“ – takátokoncepcia výstavykazuje, že Leibovitzová nedelí život na profesionálnychtvorivý, osobnýosobný – všetko je jedno, vzájomne sa ovyvnenie a prelína, všetko odráta duševné rozpustenie členiek v danom okamihu. „Mám len jeden život…“- hovorí Annie. Takže popri Barackovi Obamovi, Jackovi Nicholsonovi a Nicole Kidmanovej sú tu aj karty z rodinného archívu Leibovitzovej. Skupinové fotografie z Bieleho domu, slávne portréty generálov, zábery z natácania filmového eposu „Hviezdne vojny“ sú kombinované s dojímavými snímkami detí, fotografie z ciest a najintímnejších záberov z osobnosti života.

– Nie je to tak, ze by som stale prechadzala fotky, “ vysvetlije Annie Leibovitz. – Jednoducho milujem fotografovanie. Pokiaľ som schopný štát a fotografovať, uvedomujem si, že hodnota mojej práce nie je v jednotlivých snímkach. Je to všetko v jednom. Obrazy sú ako súrodenci, potrebuj sa navzájom. Nevyzdvihujem ten alebo onen obrazok. Rád robím knihy a výstavy, preto je tu hra medzi fotografiami, vždy znamená viac ako tá nasledujúca. Nie som Člen, ktorý pracuje pre jednu dobrú fotografiu-myslim, ze to fotografiu obmedzuje.

Portrétovať sa objekt hneď po vynájdení fotografie a boli fotografie, ktorí získali uznanie ako skvelí portrétisti. Annie Leibovitzová dala tomuto žánru iný zvuk.

– Keď som nastupil do Vanity Fair, povedal mi, že musím byť časopisom Edwarda Steichena. Veľká tradícia veľkých portrétov, “ hovoríí o svojej práci a pokračuje. – Nikto neočakával, zo sa obrati k popu alebo hip-hopu. A dopadlo na… dopadlo na veľké „skvele“.

Leibovitzovej zrúcnosti ako „módnej portrétistky“ sú dnes už beznou témou. Annie pracovala v náročnom komerčnom prostredí klientov s lesklom imidžom, no nikdy nesklubovala umeleckú kvalitu svojej práce. Patrí azda k nemnohým, ktorí môžu hovoriť“ žiakmi “ Richarda Avedona. V 50. rokoch 20. storočia sa mu podarilo rozlišovať lesklá časopisecká fotografia na úroveňu vysokej umenia. Keď už hovoríme o Leibovitzovej metóde, nemiežme si nevšimnúťť zvlášťnosti, ktoré sú určené pre jednočelné. Pomocou „špeciálnych technikov“ sa fotografovi podari charakterizovatel ‚ ova o niece hlboké, ako niekedy pózuje. Jej najúspornejšiejšie dielo je toho výbežným dôkazom.

Medzi nimi je jasná Nicole Kidman v hromadných záhybov šiat, niečoozemské,“ zlaté“, správne zaobchádzanie ako raketa a zmena v hlbinách hviezd. Uzavretý a silný Leonardo DiCaprio s labuťou. Niečo mýtické-labuť a Léda? Minimalistická umelecká Agnes Martin v interiéri svojho skromného ateliéru. Alebo „spoločný portrét Cindy Sherman“, ktorá sa zaoberá skrýtvala za maskami, teraz musíte opať hádať, ktorá z hrdinky je tu Cindy? Je ich velmi vela-tiechto krásnych nálezov, ktore presneodhaľuju podstatu cloveka, situacie, osudu… Ale nehladajte v nich psychologizmus. Je to možné pre lesklé postavyUpraviť?.

Môj brat Philip a môj otec, Silver Spring, Maryland. 1988

Chromogénny odtlakok

Portrétistka Leibovitzová nie je tou, ktorá by viedla dialóg s modelom. Vysoké školy, vysoké školy, vysoké školy! Zachytáva Annie podstatu ľudího, ktorý fotografuje?? Nie! „Možnosti sa pozrieť do vnútra osobnosti na portréte?? A mnohí fotografie hovoriaže je to nemožné, “ hovoríí Leibovitz. „Je tu zlomok sekundy, je tu osoba, ktora pózuje pred fotoaparátom, a je tu fotograf, ktora ma vsetko pod kontrolou. Ľudia vám nechcú dať na, čo si myslia, že sú, chcú reprezentovať určitý charakter, ktorý je odlišný. Ak fotografujete „herca“, preočo si nevymyslieť malý príbeh!? A obálka nie je v skutocnosti fotografia, ale skôrna reklama, “ pokracuje Annie. – Pravé portréty žijú v časopise.“

Leibovitzová nemá rada slovo ako celebrita alebo hviezda: „Mala som možnosť pracovať s ľudmi, ktorí boli najlepší: hercami, spisovatelmi, športovcami, tanečníkmi; mala som pocit, zo fotím ľudího v stoji.

Svoju prácu nikdy neovažuje za niečo výnimočné, ale lichotí jej porovnávanie s Avedonom. Na výstave je portrét majstra a“ portrét “ jeho fotoaparátu. „Avedon bol komunikačný génius, ja to len pozorujem.“. Kľúčové slová: „myslim, ze v podobnej situacii by si Adams tiez najal vrtulnik, miloval nove technologie.“.

Jej kamera nikomu nelichotí, nikomu sa nepáči. Nie je to tak, že by jej bolo jedno, koho fotí-hoci svoju optiku by nemenila ani pre anglickú kráľovnú. Žiadne závoje ani zložitá manipulácia so svetlom. Strieľa jednoducho, niekedy bezohladne, odťažito, vašnivo, prenikavo. Malý z jej modelov do vydrží. Hovori sa, ze len malo ludi si s tym chce relaciu zopakovu.

Annie priznáva, má problém nájsť kontakt s ľudmi. Nepotrebuje zjavenie, oduševnenie intimitu. Pozna svet a zvyky šoubiznisu, ako aj interiéry newyorských a parížskych grandhotelov, v ktorych sa odohrana väčšina jej fotení pre časopisy. Pravdepodobne preto túžila dostat sa z hollywoodskych pavilónov a apartmánov do divočín, do divočín epických krajín. V roku 1993 Annie dokonca súhlasila s podpísaním zmluvy s Conde Nast Cestovateľ, aby mohla prestaťť fotografovať slávnych a slávnych a zacať fotiť iné veci: posvätné kamene v Jordánsku, pochmúrne námestie Kostariky, mytologickú silu oltára v Pergame.

Od Leibovitzovej všakovej všetci očakávali a chceli len jednu vec: hviezdy. Preto jej veľká časť práce zostavuje dokumentárny zoznam sna, ktorý je oddelený od objektu, profesijných úspechov, osobných okolností vrátane narodenia detí, společenstva s mnohými príbuznými, smrti otca a milovanej Zuzany. Jedného dňa si zrazu pomyslela, ze pri fotografovaní inýchzabudla na svoj vlastny život. A vtedy sa zrodil album fotografie života a produkcie, ktorá už šesť rokov putuje po svete a vzbudzuje veľký zájem vernosti. Možné práva preto chladná a odťažitá hviezdna krása koexistuje s niečím milým, blízkym, takým znám a nerozoznateľným pre kaaždého. A kaaždý nájde, čo chce nájsť, a uvidí, čo chce vidieťe.

Michail Baryšnikov a Rob Besserer, ostrov Cumberland, Gruzínsko. 1990

Chromogénna tlač

Na fotografie je všetko osobnosti: deti, veselá tancujúca mama na námestí, váhne sestry, športovec brat v plavkách a otec, bývalý vojenský pilot, veterán druhej svetovej vojny, s prísnou poštachtilou tvárou – akási „dcérska láska“. Ale ani na jednu „rodinnú fotografiu“ nie je Susan. Je na ďaľších stránkach albumu, je ďalšou súčaťou života Annie Leibovitzovej. A ona bola predčenou byťou jeho hlavnou hrdinou.

Obrazy zobrazujú život a smrť, čierne a farebné. A láska. A smrť. A rozlúčka s láskou. A stretnutie s tou už nie je tu, ale v inej dimenzii, v inom priestore, ktory nema meno. Sama Annie priroda pracu na tomto poznam album svojho života k archeologickym vykopavkam. Nie je to obrazné, ale doslovné. Mesiac chodila každé ráno do svojho newyorského štúdia na Vandam Street, aby sa roztriedila hromada nevolaných filmov a čiernobielych kontaktov. Čo hrobala? A preco vzdy, kedze prekrocila prah stúdia, zacala plakat? V tom čase to bol akýsi rituál: pracovala a hrala hudba. Tá istá nahrana Rosana Casha Black Caddilac, ktorú Annie hrala veľmi nahras. A tak deeň deeň, celý mesiac. Bolesť zo straty vyprchala, keď sa počet nerozretých filmov zmenšil. Postupne sa zacali obratit buducej knihy a objektovali sa oblubene tvare: Susan, otec, Sarajevo, Jordansko, Benátky, posledny vylet do Paríža, deti, mama, opät Susan..

Susan Sontagová. Spisovatelka, filozofka, ikona americkeho feminizmu, jedna z klúcových postáv v pripadnom intelektuálneho života 70. a 80. roku. Paradoxne, jedna zo Susaniných najznámejších esejí bola venovaná fotografia. Na fotografii Leibovitzovej je zamyslená, smutná, krehko vyzerajuca žena s efektívnymi prameňmi šedín, zapletenými do nárazových čiernych vlasov, alebo už celkom šedá, s krátkym účesom. Nepózuje pred tvrdohlavým fotoparátom-žije na fotografiách, akoby si nevšimla, je na mieri objektív. Lenže za tie roky vzťahu s Annie si na zvukla. Tu sú jej skice k úprave bestselleru sopka lover, tu sú morské laštené kamene, ktoré nazbierala na pláži v Mexiku. Pohľad z okna jej bytu. Zbierka mušlí, obuté tenisky, ranná káva na hotelovej terase na Capri, kempingová pošta v Sarajeve.

Quai de Grande Augustin, Paríž december 2003.

Chromogénny odtlakok

Kamera sa nikdy neunaví obdiv pokoj jej tváre, vznesenie jej postoja, rafinovaná krása jej rúk. Ale v tom zamilovanom a dychtivom pohlade, v tom výkriku, ktorý akoby zaznieval spoza kamery, je niečo znepokojujuce: „Pozni sa na mňa!“Zda sa, ze kazdy záber so Susan dabuje on. Od chvile, kedze pozname vychod slnka nad Seinou, cez statocne znasajuce bolesti v nemocnej izbe, az po chvilu, kedze Annie po pôrode ako prva vezma do nácvia svoju novorodenu dcéru, ju kamera sleduje a nechce ju pustit, akoby sa Bala stratiť ju z dohladu. Susan v Benátkach sa plaví okolo San Michele, Ostrov mttvych, Susan na Níle sa chveje pod teplou dekou, Susan doma, v New Yorku, na balkóne bytu v Londýne Terasa… Pozri! Všetky práva vyhradené?? Už nikdy viac..

Zuzana bola vzdy velmi dôležitou súčaťou Anninho života. Medzi nimi bolo emocionálne a intelektuálne spojenie, ktoré bolo pre každého z nich veľké potrebné. Sontagová patrila do sveta slov, Leibovitzová do sveta obrazov. Navzádom sa dopĺňali. Boli to nepripravené časti ich samých. Výstava a album akoby zmierovali Leibovitzovou s realitou, v centre Sontagovej už nie je prítomná. Ale sú tu aj spomienky a tento“ spomienkový “ projekt, ktorý je nielen znepokojujte svojouprimnosťou, ale aj prekvapujte svojou odvahou a z nejakého dovodu nikomu doteraz nenapadlo: ukáž všetky fotografie diela. Tak tie, ktore sa zvycajne vystavuju na vystavach, ako aj tie, ktore sa fotia len na domace pouzitie, ako robia vsetci ostatni. Bezelstný alebo bezohladný. Fotím si všetci umierajucich blízkych a potom ich ukazujeme? Toto by robil len profesionálne fotografie, alebo je to forma schizofrénie či psychoterapie?

A zatiaĺľ čo prva retrospektíva bola úverom Valiaci sa kameň, obdobím prvych krokov v reklame a móde, zaciatkom dlheho vztahu s Vanity Fair, čiastočná retrospektíva pokračuje tam, kde prva skončila – v deväťdesiatych rokoch. A toto je nejaká iná, neznáma Leibovitzová:

– Netušila som, kolko mame fotografií, okrem tych, ktore som upravovala a organizovala pre casopisy a reklamne kampane, “ priznava Annie.

Patti Smith so svojimi deťmi, Jacksonom a Jessom, St Clair Shores, Michigan. 1996

Chromogénna tlač

A to sme ešte nepremýšlali o tom, že Leibovitzová má aj iný život ako Vanity Fair a drahé reklamné projekty. Bola všaková zhodlaná presvedčiť svet o opaku. V expozícii sa prísne dodržiava pomer päťdesiat na päťdesiat. A dokonca aj TLAC je vyroznena, ze ak sa uverajni jedna oficialna fotografia v casopise, bude musiet byť zahrnuta jedna z fotografií rodičov alebo sestier so synovcami. Divadelné pôsobivé, inscenované zábery si nejako nezadajúú s tými, ktoré sa bezne označujú ako „amatérske“. Na jednu stenu v Štátnom múseu výbarného umenia Puškin v Bratislave môž bez problémov koexistovať dojímavé fotografie z osobných archívov a veľkých slavnostných portrétov. Tu je umierajuci otec v posteli, jeho manželka a syn po jeho boku. Otec, ktory prave odišiel, na tej istej posteli, ktora sa stala jeho smrtelnou postelou. Ovdovená matka a osirelé dcéry na druhý deň. Pripravený hrob na židovskom cintoríne v Olney, Maryland, o ďaľších dvoch dňoch. Pocit straty v tejto kronike nie je o nič menší ako v prípade chlapca, ktorého zabil ostreľovač v Sarajeve práva sa viezol na bicykli . Týždeň fotografie bicykla vyvoláva rovnaký nostalgický pocit.

Toto postavenie bola v skratenej podbehu predstavená v Ermitáži v lete. Sto obrazkov-približne polovica pôvodnej verzie. v Bratislave v Puškinovom štátnom múzeu výtvarného umenia. A. S. Všetky diela na stavbe, vrátane troch obrovských stojanov postavených proti sebe, sú postavené v Puškinovom štátnom múzeu. Sú chaotické pripnutie „kontroly“ a „kontakty“, s rodinným záberom vpravo a zátažkovýmvoľavo; jednoduché porovnanie, „osobné“ a „profesionálne“. Pracovné materiály, z ktorých sa zvyčajne vyberajú najúspornejšie zábery – v nadväzujúcich mestách sú zváčené.

Hillary Clintonová raz o Leibovitzovej povedala: Jej fotografie vystihujú naše životy, to, čo považujeme za dôležité. Život v záhrade je podľova fotografia ovela zlozitejši. A práva ona, tento živý život, je mimoriadne dôležitá.

Pri príprave tohto článku boli použité materiály z filmu Annie Leibovitzovej. Živé ČEZ objektív.

Lee Boveri, Štúdio Vandam Street, New York. 1993

Chromogénna tlač

Moji rodicia, Peters Pond Beach, Wainscott, Dlhý ostrov. 1992

Strieborno-želátínová tlač

Brad Pitt, Las Vegas. 1994

Chromogénna tlač

Zuzana Sontagová, Benátky. 1994

Strieborno-želínové výstupy kontakt

Philip Johnson, Sklenený Dom, Nový Kanaán, Connecticut. 2000

Chromogénna tlač